Martina

Na svete neexistuje nik, kto by necítil smútok. Je to emócia tak častá, tak prirodzená pre každú ľudskú bytosť, až sa stala našou súčasťou. Vraví sa, že bez smútku by sme nedokázali precítiť šťastie… Môžem i nemusím súhlasiť. Ja sama som si totiž prešla obdobím, kedy som pre dlhotrvajúci smútok nedokázala dlhé roky cítiť nič. Ani ďalšiu bolesť a už vôbec nie šťastie. Stala sa zo mňa akási prázdna schránka, ktorá bola tým nekončiacim smútkom totálne vyprahnutá, a na tom, aby som opäť dokázala niečo cítiť, som musela vedome zapracovať.

Viete si predstaviť, že by sme nemali žiadnu minulosť ani spomienky? Boli by sme slobodní, nespútaní starými krivdami ani zážitkami, ktoré dnes naše správanie ovplyvňujú… Už dlho sa zamýšľam nad tým, ako veľmi má naša minulosť vplyv na prítomný okamih. Občas totiž cúvneme zo vzťahov, ktoré majú perspektívu, no až príliš sa bojíme nového začiatku so „starým“ koncom, aký sme už raz prežili. Nedávame druhé šance ľuďom, ktorí by ich možno využili, pretože sme pár druhých šancí dali človeku, ktorý nás kedysi sklamal. Pri započutí toho mena nami okamžite trhne a niektoré momenty nám pripomenú aj desiatky rokov staré spomienky, ktoré z hlavy márne vyháňame.

Toxické vzťahy… V dnešnej dobe tak často skloňovaný pojem, pod ktorým si môžeme predstaviť skutočne hocičo. Je to láska, je to priateľstvo, je to známosť, ktorá dokáže mať toľko podôb, no predsa len jednu spoločnú črtu – škodlivosť. Do toxických vzťahov totiž vhupneme omnoho skôr, ako sa stihneme spamätať, a vykročenie z nich už tak ľahké nie je. Toxickí ľudia nás totiž lákajú späť, prípadne vytrvalo pracujú na tom, aby sme na odchod ani len nepomysleli. Vnuknú našej duši pocit, že to sami nezvládneme, že nie sme hodní inej lásky, že bez nich to ďaleko nedotiahneme…