Author
Mária Hredzáková je autorkou projektu @tri.bodky. Dnes ju poznáme ako samostatnú a priebojnú ženu, o ktorej si mnohí pomyslia, že jej všetko, čo jej dnes robí radosť, muselo spadnúť z neba. Avšak opak je pravdou. Šťastie, ktoré dnes pociťuje, si tvrdo vybojovala, a musela prejsť vzťahom, v ktorom jej denne bolo vyčítané, že ako žena či manželka nestojí za nič.
Pamätám sa, ako som sa pýtala, prečo práve ja… Zatiaľ čo sa iné ženy pýtajú túto otázku, keď stretnú toho (ne)pravého, ktorý ich životom otrasie, ja som bedákala kvôli úplne iným vzťahom. Tým pracovným. V láske som až na jedno poriadne zakopnutie mala vždy jasno. Buď to ide, alebo nie. Ak áno, tak super, ak nie, poďme to zabaliť. Ale v práci, tam som vždy tápala. Tam som vždy makala, za seba, za druhých, za šéfov, ktorí sa mnohokrát v práci neukázali aj celé týždne, lebo veď vďaka mne nebolo treba. Ale keď prišlo na lámanie chleba, zistila som, že… Si to nikto nevšimol.
Nikdy nevieme, ktorá vnútorná boliestka, mnohokrát i málo badateľná, sa dokáže po rokoch vyplaviť na povrch a skomplikovať nám celý život. Mať zdravý vzťah k sebe samej totiž môže znieť ako klišé, a to je jeden z dôvodov, prečo sebalásku už od mladosti podceňujeme. Porovnávame sa s inými, viac dôverujeme poznámkam svojho okolia než svojim vlastným pocitom a to sa nám aj v dospelosti dokáže škaredo vypomstiť.
Spomínam si na noc, kedy som sa rozhodla rozhodnúť sa… Kedy som sa seba tak úprimne, ako to len šlo, spýtala, na čo ešte čakám. Už som sa totiž nedokázala pretvarovať ani sama pred sebou. Mlčky som odhodila masku spokojnosti, ktorú cez deň zvykne nosiť najmä ten, kto po nociach k sebe túžobne privoláva spánok a on neprichádza. Naozaj som sa v ten moment na nič nehrala. Čosi zo mňa opadlo. Snáď preto, že som si viac nemusela klamať a báť sa, že tým niekoho stratím. Ja som ťa už totiž stratila dávno, bolo to isté, iba som nenašla dovtedy odvahu priznať si to.
Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré… Toľkokrát som to počula. No myslíš, že som si na tieto slová spomenula v pravý čas? Vtedy, keď sa to zlé práve odohrávalo? Nie… Búrila som sa. Pýtala som sa prečo. Bola som sklamaná, zmätená a priznám sa, že i nahnevaná. Bola som hocijaká, len nie vďačná. Veď kto by bol aj vďačný za to, že ho niekto klame a po vyplávaní pravdy na povrch sa už ani netvári, že ho to vlastne mrzí? Že to tak proste je a ak sa mi nepáči, nevadí. Necháš ma ísť a potom ma budeš lákať späť.
Neviem, či poznáš ten pocit, keď ti naraz idú prasknúť hlava, srdce aj duša. Keď život nekopíruje tvoje predstavy, no vytvára si vlastné obrazy, a ty sa strácaš v tom, čo bolo, je a bude. Keď chceš zmeniť všetko, čo teraz možno nazvať prítomnosťou, no zároveň máš chuť strčiť hlavu pod perinu, zabudnúť, všetko nechať tak a vykašľať sa na to. Máš v sebe toľko sily, no zároveň nemáš energiu ju použiť. Strácaš sa v tom, čo sa deje, a už vôbec nevieš definovať, čo sa odohráva. V tebe. Tam vonku…
