Autor
Nikdy nevieme, ktorá vnútorná boliestka, mnohokrát i málo badateľná, sa dokáže po rokoch vyplaviť na povrch a skomplikovať nám celý život. Mať zdravý vzťah k sebe samej totiž môže znieť ako klišé, a to je jeden z dôvodov, prečo sebalásku už od mladosti podceňujeme. Porovnávame sa s inými, viac dôverujeme poznámkam svojho okolia než svojim vlastným pocitom a to sa nám aj v dospelosti dokáže škaredo vypomstiť.
Spomínam si na noc, kedy som sa rozhodla rozhodnúť sa… Kedy som sa seba tak úprimne, ako to len šlo, spýtala, na čo ešte čakám. Už som sa totiž nedokázala pretvarovať ani sama pred sebou. Mlčky som odhodila masku spokojnosti, ktorú cez deň zvykne nosiť najmä ten, kto po nociach k sebe túžobne privoláva spánok a on neprichádza. Naozaj som sa v ten moment na nič nehrala. Čosi zo mňa opadlo. Snáď preto, že som si viac nemusela klamať a báť sa, že tým niekoho stratím. Ja som ťa už totiž stratila dávno, bolo to isté, iba som nenašla dovtedy odvahu priznať si to.
Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré… Toľkokrát som to počula. No myslíš, že som si na tieto slová spomenula v pravý čas? Vtedy, keď sa to zlé práve odohrávalo? Nie… Búrila som sa. Pýtala som sa prečo. Bola som sklamaná, zmätená a priznám sa, že i nahnevaná. Bola som hocijaká, len nie vďačná. Veď kto by bol aj vďačný za to, že ho niekto klame a po vyplávaní pravdy na povrch sa už ani netvári, že ho to vlastne mrzí? Že to tak proste je a ak sa mi nepáči, nevadí. Necháš ma ísť a potom ma budeš lákať späť.
Neviem, či poznáš ten pocit, keď ti naraz idú prasknúť hlava, srdce aj duša. Keď život nekopíruje tvoje predstavy, no vytvára si vlastné obrazy, a ty sa strácaš v tom, čo bolo, je a bude. Keď chceš zmeniť všetko, čo teraz možno nazvať prítomnosťou, no zároveň máš chuť strčiť hlavu pod perinu, zabudnúť, všetko nechať tak a vykašľať sa na to. Máš v sebe toľko sily, no zároveň nemáš energiu ju použiť. Strácaš sa v tom, čo sa deje, a už vôbec nevieš definovať, čo sa odohráva. V tebe. Tam vonku…
Občas mám chvíle, kedy nemyslím na to, čo bude, ani na to, čo sa deje teraz, no pozastavím sa nad tým, čo bolo. Možno sa tým podvedome snažím pripomenúť si isté veci so zámerom, aby sa viac nezopakovali… Neviem… No jednoducho si občas spomeniem na teba, hoci kedysi som sa zaprisahávala, že ti viac nevenujem ani len jedinú myšlienku. Ale ako mesiace začínali splývať do rokov, zmierila som sa s tým, že i tí, čo nám najviac ublížili, nemôžu zmiznúť z našej mysle.
Vždy som bola ženou, ktorej život vyzeral trochu inak. Keď som sa porovnávala s druhými, musela som popremýšľať, či náhodou niekde nerobím chybu. Pretože aj tá najadrenalínovejšia húsenková dráha je oproti mojim pocitom šuviks.
Sú obdobia, kedy sa táto krivka dokáže ustáliť, no potom doženiem i to, čo zostalo zameškané. Strácam sa, uvažujem, pochybujem, bojím sa strachu, ale aj svojej odvahy.
