Autor
Spomínam si na moment, kedy som to cítila po prvýkrát. Tú bezmocnosť, ten smútok, to „prebudenie sa.“ Bol to deň, kedy som zistila, že ľudia aj klamú. Že nie vždy sú úprimní, že občas im je jedno, čo za sebou zanechajú. Že hovoria jedno a myslia si druhé. Že úprimnosť je len cnosťou, nie samozrejmosťou…
Ničomu som nerozumela. Ľuďom som zrazu nerozumela a cítila som sa ako ten najosamelejší a najposlednejší človek na svete.
Nie je nič zvláštne na tom, ak stretneme človeka, ktorý nás zmení. Vďaka nemu zistíme, že ak nezačneme vedome potláčať svoje typické charakterové črty a nebudeme tíšiť hlas svojho srdca, budeme i v budúcnosti neustále narážať na rovnaký problém. Na problém s názvom „Ten nesprávny muž“.
A možno tu nejde o vedomý proces… Možno sa iba zmeníme bez toho, aby sme to chceli, pretože minulosť nás k tomu prinúti, zavrie nám srdce a otvorí nám oči, ktoré konečne uvidia i to, čo dovtedy prehliadali.
Odmalička som bola dieťaťom, ktoré príliš veľa premýšľalo a analyzovalo. Mala som snáď milión zápisníkov, v ktorých som si značila úplne všetko. Od svojich pocitov, po zážitky s druhými ľuďmi, až po veci, ktoré ma ešte len čakali. Všetko som opisovala kvetnato, do detailov s až prehnaným dôrazom na nič nezabudnúť a nič nevynechať. Z tohto (zlo)zvyku som upustila až v dospelosti, vlastne len pred pár rokmi, kedy som na sebe začala pozorovať doposiaľ nevídaný jav. Zrazu mi totiž začalo byť všetko akosi jedno…
Viem, aké to je budiť sa každé ráno s pocitom, že opäť čelíš realite. Poznám tie rána… Kedy sa zo stavu blaženej nevedomosti okamžite prepneš do módu, v ktorom si to všetko uvedomíš a opäť ťa to zvalcuje. To, že je TO pravda. Že je TO definitívne a skutočné a ty s tým nedokážeš urobiť nič. Iba to prežiť. Nejako, hoci stále nevieš ako. Pretože TO neodchádza, no všetko, čoho sa desíš, sa len stupňuje. Viem, aký to je pocit. Viem, aké je to desivé pozerať sa z očí do očí svojej najhoršej nočnej more, ktorá sa stala reálnou.
Viem, že je to také jednoduché… Nechať všetko tak, ako je, a myslieť si, že sa nič nezmení. Veď ak sa nič nestalo doteraz, už sa žiadna zmena konať nebude. Jedine, ak by si ju chcel ty, no zatiaľ nad tým nepremýšľaš, pretože nemáš dôvod. Teraz ti je dobre a nikto ťa nedrží v šachu, práve naopak. Ty si ten, kto tu rozdáva karty, pri kom sa striehne aj na ten najmenší prejav lásky, hoci ich ty sám denne dostávaš niekoľko.
To, čo ma vie zabolieť, je skutočnosť, že najviac si lásku odtrpia tí, ktorí chceli „len“ milovať a milovali, koľko im to srdce dovolilo. No aj napriek tomu, že ich úmysly boli čisté, vyjdu nakoniec zo vzťahu najviac ubolení, zatiaľ čo ten druhý… Ten si ďalej žije s pocitom, že je všetko tak, ako má byť. Akoby za sebou nezanechal niekoho, kto na toto obdobie bude spomínať už celý život. Bude sa tejto spomienky báť a zároveň bude mať strach pustiť sa jej, pretože by to znamenalo úplné odpútanie sa od niekoho, kto bol kedysi pre neho všetkým.
