Author
Viem, že je to také jednoduché… Nechať všetko tak, ako je, a myslieť si, že sa nič nezmení. Veď ak sa nič nestalo doteraz, už sa žiadna zmena konať nebude. Jedine, ak by si ju chcel ty, no zatiaľ nad tým nepremýšľaš, pretože nemáš dôvod. Teraz ti je dobre a nikto ťa nedrží v šachu, práve naopak. Ty si ten, kto tu rozdáva karty, pri kom sa striehne aj na ten najmenší prejav lásky, hoci ich ty sám denne dostávaš niekoľko.
To, čo ma vie zabolieť, je skutočnosť, že najviac si lásku odtrpia tí, ktorí chceli „len“ milovať a milovali, koľko im to srdce dovolilo. No aj napriek tomu, že ich úmysly boli čisté, vyjdu nakoniec zo vzťahu najviac ubolení, zatiaľ čo ten druhý… Ten si ďalej žije s pocitom, že je všetko tak, ako má byť. Akoby za sebou nezanechal niekoho, kto na toto obdobie bude spomínať už celý život. Bude sa tejto spomienky báť a zároveň bude mať strach pustiť sa jej, pretože by to znamenalo úplné odpútanie sa od niekoho, kto bol kedysi pre neho všetkým.
Občas mám pocit, že to moje mladšie ja nespoznávam. Roky, ktoré sú už dnes nenávratne preč, vnímam ako etapu môjho života, ktorá mi je na míle vzdialená. Delia ma od nej skúsenosti, ktoré vytvárajú nepreklenuteľnú priepasť, ponaučenia, prekvapenia, starosti, bolesti, krivdy aj spomienky, ktoré kedysi boli krutou realitou a ja som z nej ledva vyliezla s čo najmenšími dôsledkami na srdci.
Spomínam si na to, ako som si odhodlane nahovárala, že toto bolo poslednýkrát, čo mi niekto ublížil. Poslednýkrát, čo plačem kvôli druhej osobe. Poslednýkrát, čo sa ma dotkli niečie slová, niečie nesplnené sľuby či pretvárka… No nikdy to naposledy nebolo. Ak niečo prebolelo, onedlho ma zabolelo čosi iné. Pretože život je v tomto tak nepredvídateľný a nám, čo si myslíme, akí sme naň pripravení, dokáže, že sme stále úplnými začiatočníkmi.
Vždy ma fascinovalo, ako dlho v nás dokážu rezonovať niektoré slová, ktoré sa nám dostanú do uší od osoby, od ktorej by sme chceli počuť niečo iné. Niektoré skutky, s ktorými sme nerátali. Niektoré klamstvá, nedorozumenia a výčitky, ktorým sme museli čeliť, hoci sme sa nikdy neprevinili. To všetko si v sebe nesieme dlho potom, ako sa istá kapitola nášho života uzavrie. No jej záver nastal iba v čase. Nie v našom srdci.
Raz začneme každý odznovu… Zvlášť… Tak tieto vety ma pripravovali o rozum. V čase, kedy som prestávala rozumieť aj sama sebe, kedy som kašľala na všetko a na všetkých, pretože z teba som si urobila absolútnu prioritu, som sa týchto viet bála až tak, že som strácala schopnosť dýchať. Reflex tak prirodzený pre každú jednu živú bytosť u mňa zrazu začal zlyhávať. A to len kvôli tebe. Kvôli strachu, že ťa raz stratím.
