Martina

Odmalička som bola dieťaťom, ktoré príliš veľa premýšľalo a analyzovalo. Mala som snáď milión zápisníkov, v ktorých som si značila úplne všetko. Od svojich pocitov, po zážitky s druhými ľuďmi, až po veci, ktoré ma ešte len čakali. Všetko som opisovala kvetnato, do detailov s až prehnaným dôrazom na nič nezabudnúť a nič nevynechať. Z tohto (zlo)zvyku som upustila až v dospelosti, vlastne len pred pár rokmi, kedy som na sebe začala pozorovať doposiaľ nevídaný jav. Zrazu mi totiž začalo byť všetko akosi jedno…