Author
Raz začneme každý odznovu… Zvlášť… Tak tieto vety ma pripravovali o rozum. V čase, kedy som prestávala rozumieť aj sama sebe, kedy som kašľala na všetko a na všetkých, pretože z teba som si urobila absolútnu prioritu, som sa týchto viet bála až tak, že som strácala schopnosť dýchať. Reflex tak prirodzený pre každú jednu živú bytosť u mňa zrazu začal zlyhávať. A to len kvôli tebe. Kvôli strachu, že ťa raz stratím.
Vraví sa, že k šťastnému životu veľa nepotrebujeme a už vôbec si naše šťastie nežiada to, za čím sa tak náhlime. Moje ani tvoje šťastie totiž nie je podmienené peniazmi, úspechom či pocitom, že sme milované. Nie je to tak dávno, keď som prišla na to, čo skutočne k šťastiu potrebujem… Bol to pokoj. Svätý pokoj, ktorý nenaruší nik a nič. Ani ľudia, ani ich reči, ani ich problémy. Kedysi som si všetko pripúšťala. Analyzovala som, pýtala sa, hľadala, dovoľovala som iným, aby ma menili…
O ženách sa vraví, že sme komplikované. Že nevieme, čo chceme, tak to hľadáme a keď to nájdeme, zistíme, že to nie je ono… Že sme si svoje priania, túžby či želania len zle zadefinovali, z predstáv sme ich nesprávne premietli do slov a skutočnosti. No vieš… Občas sa ťažko nachádza to, čo je raritné. Zriedkavé asi tak, ako je dnes zriedkavá nezištná pomoc. Niekedy sa naozaj len s námahou vysloví túžba, na ktorej podstatu sa už dávno zabudlo.
Nedávno som na našom Instagrame písala prológ k obrázku, ktorý vyvolal celkom slušnú pozitívnu odozvu. Dovtedy som si myslela, že sa tento „problém“ týka iba mňa. Že som jedna z mála, ktorí to na sebe začali pozorovať, no podľa vašich slov, je nás viac, ako by som predpokladala. Bohužiaľ… A to ma prinútilo zamyslieť sa. Prečo sa to deje a prečo vekom strácame nádej…
Je prvý január a ovzduším lietajú okrem vinšovačiek aj novoročné záväzky. Ešte pred rokom som si nejaký dala i ja. A skutočnosť, že som zabudla, o čo konkrétne šlo, je viac ako veľavravná. Dnes mám pocit, že som na predsavzatia „stará“. Alebo o niečo svetaznalejšia či zrelšia? Buď jedno, alebo druhé. No koniec koncov si myslím, že vítať nový rok predsavzatiami je zbytočnosť. K tomu, k čomu nás doteraz nedohnala vlastná túžba, sa nemá zmysel siliť, rovnako ako je len stratou času predstierať, že zo dňa na deň získame nové zvyky…
Spomínaš si na tie dni, kedy si išla na doraz? Kedy si sa pýtala, snažila meniť seba a možno i iných? Kedy si verila, že každý problém má nejaké riešenie a nie je možné vzdávať sa? Kedy si v sebe ešte živila ten malý plamienok nádeje, ktorý si úzkostlivo chránila, aby ho nik nemohol sfúknuť? Kedy si si myslela, že ľudia, ktorých miluješ, ľúbiš či máš rada, budú s tebou jednoducho navždy?
