Author
Silu a čaro Vianoc som si po prvýkrát naplno uvedomila až vtedy, keď som dospela. Pretože to, čo počas Vianoc zažívame, je tak krehký zázrak, ktorý nám môže, no i nemusí byť dopriaty. Pred niekoľkými rokmi som s nostalgiou v duši stála v kuchyni a pochopila som, že okrem zemiakov môžem rozkrájať aj seba, no šalát nikdy nebude chutiť ako od mamy…
Kdesi v kútiku duše som to cítila. To, že smerujeme tam, odkiaľ už nebude možné vrátiť sa späť. Vedela som, že ak to raz nastane, bude to znamenať úplný koniec. Nie môj, nie tvoj, ale náš. A tak ma tento blížiaci sa moment strašil vždy, keď som si to predstavila. Desila som sa toho, pretože som si bola istá, že keď v mojom srdci zavládne prázdno, už ho nič nevyplní.
Snaha je vynikajúca „vec.“ Dokáže nás priviesť do vytúženého cieľa, vie náš život obohatiť o momenty naplnené šťastím, kedy si povieme, že hoci to bolo ťažké, stálo za to… Ale niekedy je snaha to najhoršie, čo môžeme urobiť. Naozaj. Predovšetkým sa to týka snahy, ktorá by mala prinútiť niektorých ľudí inak konať. Viac si nás vážiť. Viac nás počúvať, konečne k nám niečo začať cítiť. A toto je ukážková situácia, v ktorej akékoľvek snaženie jednoducho nemá cenu…
Dlho som premýšľala nad tým, ako by vyzeral môj život, ak by som nikdy nestretla… Muža, ktorý mi dokázal, že láska dnes nie je samozrejmosť. Niekoho, o kom som si myslela, že ak niektoré veci budem prehliadať, všetko sa raz zmení. Pochopí, že ho nik nebude milovať viac ako ja. V noci, kedy som mala cítiť iba jeho blízkosť, som mu namiesto toho hľadala ospravedlnenia. Niekedy ležiac vedľa neho a inokedy utápajúc sa v samote a tichu, ktoré dokázal prekričať len neporiadok v mojej duši.
Kedy je čas opäť milovať, po tom, ako sme už raz milovali, no bolo nám dokázané, že nič, čím sme si dovtedy boli istí, nie je naveky? A je to vlastne ešte možné – otvoriť svoje srdce aj napriek tomu, že si stále pamätá, ako veľmi bolo zlomené? Sklamaných ľudí dovedie ich zúfalstvo k ešte zúfalejším činom. Neuvedomujú si, že jediné, čo ich srdce potrebuje, je pokoj. No oni sa namiesto toho bezhlavo vrhajú do ďalšieho vzťahu alebo, naopak, všetkých ešte dlho potom od seba odháňajú.
„A čo si čakala?” Tieto slová počúvame vo chvíľach, kedy ich počuť chceme najmenej, pretože si až príliš uvedomujeme, ako veľmi sme zlyhali. Zlyhali vo vzťahu k sebe. Veď kto z nás sa neocitol v situácii, ktorá ho jednoducho prinútila „čakať“? Láska to bola príliš veľká na to, aby sme zo dňa na deň zabudli, a čo je najhoršie – venovali sme ju niekomu, komu to naše čakanie vyhovovalo. Keď chcel, mal nás poruke. A keď nechcel, vzdialil sa, pretože si bol istý, že tým nič nepokazí.
