Author
Sú ženy, ktoré si získaš ľahko. Ja sama mám totiž pár kamarátok, ktoré sú mojím pravým opakom. Na to, aby sa „zamilovali“, im občas postačí až veľmi málo. Trochu špeciálnej pozornosti, pár úsmevov, gestá vyjadrujúce neodbytný záujem… A zrazu je ruka v rukáve. Zrodí sa láska, o ktorej trvácnosti teraz naozaj polemizovať nechcem. Akoby ani nehľadali spriaznenú dušu, len niekoho, kto si ich bude všímať.
Čím som staršia, tým viac na sebe pozorujem celkom zvláštny jav. Nedá sa pomenovať jedným slovom, no môžem ho opísať viacerými… Čím som staršia, tým ťažšie sú pre mňa konce. Konce hocičoho. Naozaj nezáleží na tom, či ide o rozchod s partnerom, odchod z kolektívu, v ktorom som sa denne pohybovala niekoľko rokov, alebo o obyčajné presťahovanie sa. Čím viac rokov mám, o to hlbšie ma ukončenie akejkoľvek etapy dokáže zasiahnuť.
V živote som urobila veľa chýb a viem, že každá z nich sa mala stať. Nechcem spochybňovať fakt, že ma všetko nepekné, čo sa mi doteraz udialo, niekam posunulo. Postupne som sa naučila odpúšťať si všetky pochybenia, avšak pri jednom z nich ma aj po dlhom čase pichne pri srdci. Asi je to tým, že z tejto chyby pre mňa vyplynulo aj najväčšie ponaučenie. Je to jeden z tých prešľapov, ktorý som si síce odpustila, ale nikdy naň nezabudnem.
Občas sa musíme od niekoho odpútať. Niekoho z nášho života pustiť. Od niekoho sa oslobodiť… Dlhý čas predtým cítime, že by to bolo to najlepšie, čo v danej chvíli môžeme urobiť, avšak istá časť nášho srdca sa tomuto kroku bráni. Bojuje so strachom zo samoty, so smútkom, s láskou. Na druhej strane ale vieme, že rozlúčky, ktoré najviac bolia, také, pri ktorých cítime bolesť už len pri pomyslení na ne, sú najviac potrebné…
Dnes už viem, že nič nie je nemožné. Poznáte ten moment, keď nám hrdlo zovrie strach, bolesť alebo sklamanie, pri ktorom máme pocit, že nám vzalo všetko, čo sme až doteraz tak namáhavo zbierali? Vtedy sa zvykneme pýtať, prečo sa to stalo práve nám, a chceme počuť slová, ktoré by nás upokojili a dodali nám silu. Ale namiesto toho by sme si pár slov mali venovať my samy… Raz budeme nezraniteľné.
Možno sa pýtaš, prečo odišla. Bez slova. Len tak, bez príčiny, ktorú by si poznal. Možno sa ti zdá, že to bol skrat, ktorý neskôr oľutuje, a preklínaš ju, pretože si si istý, že takto sa problémy neriešia. Veď predsa doteraz bolo všetko v poriadku, žil si si v pohodlí a v sladkom polospánku, aj keď si práve nespal. Zvykol si si na ňu. Prestal si sa starať, zaujímať a pýtať sa, či ju niečo netrápi. Zabudol si na to, aké ťažké bolo získať si ju. Ale vieš… Možno je všetko inak.
