Author
Každý z nás pôsobí inak, a pritom si to, ako ho druhí vnímajú, vôbec neuvedomuje. Jednoducho sa dostane do kolobehu bežného života, ktorý ho tak pohltí, že sa vôbec nezamýšľa nad tým, či mu ostatní dokážu naozaj porozumieť. Berie, čo mu život dáva, a občas len pokrúti hlavou, prečo sa mu opakovane dejú isté veci, no stále nevidí dôvod pátrať po príčine kdesi v hlbinách svojej duše, pretože na to jednoducho nemá čas…
Už som to pochopil… Dnes to vidím inak. Viem, že som urobil chybu. Mrzí ma to. Dokážem ti, že mi na tebe napriek všetkému záleží. Zahodíme minulosť za hlavu. Chcem to napraviť. Zmenil som sa…
Aj toto sú slová, ktoré v ženskej duši spôsobia doslova explóziu. Časom sa naučíme žiť bez niekoho, kto nám v srdci zanechal nemalé jazvy, pochopíme, že sa to stať malo, a na lásku a vzťahy ako také sa zrazu pozeráme trochu inak. Sme obozretnejšie, menej dôverčivé, viac sa držíme v ústraní a hovoríme si, že ak má niečo do nášho života prísť, príde to samo.
Raz by som chcela vedieť, prečo sa niektoré veci musia udiať. Prečo sme občas potrestaní aj za to, že sme sa odvážili milovať. Prečo najviac získame vtedy, keď najviac stratíme, a prečo keď sa stane to, čoho sme sa ešte pred chvíľou tak hrozne báli, zrazu cítime len mrazivý pokoj. Prečo nás práve človek, ktorého najviac milujeme, musí svojím nezáujmom naučiť, aby sme konečne začali mať radi i seba…
Bol to bežný deň. Možno ešte bežnejší ako bežný… Nebyť toho okamihu, o pár dní si naň ani len nespomeniem. Myslím si, že práve všednosť toho dňa má tento moment na svedomí. Moment, kedy si pripomeniem, že aj dvere, ktoré som zavrela, sa trochu pootvorili. Bez môjho súhlasu a vedomia. A tom je život – prekvapí nás vtedy, keď sme najmenej pripravení. Najviac zraniteľní a niektoré veci s nami zamávajú viac než inokedy.
Často sa pýtam, prečo niektorí ľudia dokážu byť vo vzťahu s niekým, koho skutočne nemilujú. Svojho súčasného partnera vnímajú len ako prostriedok na vyplnenie voľného času, niekoho, kto im navarí, uprace, postará sa a bude ich milovať. Ale oni nemilujú. Možno ich k tomu človeku viaže malá náklonnosť, možno si ho trochu obľúbili. Ale tým sa to začína i končí. Jednoducho si povedali, že by boli hlúpi, ak by sa tej osoby pustili, a urobia to až vtedy, keď nájdu niekoho lepšieho – osobu, ktorú budú skutočne milovať.
Občas sa zamyslím, prečo sa niektoré veci v našich životoch museli stať. Prečo si celým srdcom želáme dotknúť sa len jednej ruky, hoci sa k nám z iných strán načahujú aj také, ktoré by sa po nás nikdy nezahnali. Ich jediným prianím je držať nás silno a pevne v každej chvíli, no my sa nevieme odpútať od túžby chytiť sa len tej dlane, ktorá sa nám vždy vyšmykne a nikdy nás nedokázala úprimne pohladiť.
