Author
Občas v našom živote nastanú momenty, kedy pochopíme, že musíme niečo zmeniť. Napriek odhodlaniu, ktoré sme roky zbierali, napriek tomu, že možno budeme musieť čeliť netaktným otázkam nášho okolia.
Jednoducho sa dostaneme do bodu, v ktorom prídeme na to, že takto to už ďalej nejde.
Vždy keď sa to stane, potrebujem sa zavrieť doma a zostať v posteli schúlená tak dlho, kým si nepoviem, že je to preč. Tie spomienky, tie pocity, ktoré na spomienky nadväzujú. Akoby som sa chcela uistiť, že som konečne v bezpečí a nič z toho, čo sa mi dialo predtým, sa už nezopakuje. Preto tá posteľ, tá huňatá deka, čas, ktorý zrazu zastal, a všade absolútne ticho…
Spomínam si na dni, kedy som sa musela premáhať, aby som nekričala. Krik mám totiž spojený len s ľuďmi, s ktorými ja osobne nechcem mať nič spoločné. A tak som sa snažila tlmiť v sebe potrebu zakričať vždy, keď to na mňa prišlo. Napríklad vtedy, keď som cítila úplnú bezmocnosť a vedela som, že ťa strácam, hoci ty si s maskou na tvári tvrdil opak.
Nepamätám si na to, čo presne sa vtedy dialo vôkol mňa, hoci ma to takto spätne prekvapuje. Vraj si na dôležité a prevratné momenty v našich životoch spomíname úplne do detailov. Možno by si niekto druhý vedel teraz v mysli vybaviť aj to, aké bolo počasie, čo mal oblečené a či sa atmosféra okolo neho výrazne zmenila. Ale ja nie…
Dokedy je možné milovať toho nesprávneho človeka? Koľko toho musí ženská duša zniesť, kým sa v nej niečo zlomí? A prečo nie sme schopné povedať si dosť už pri prvom náznaku, že niečo nie je v poriadku? Občas totiž musíme spadnúť tak hlboko, že cesta nahor je už zahataná. Ešte dlho potom sa budeme držať tesne nad dnom a premýšľať, prečo sa to stalo práve nám.
Keď sa nad tým tak zamyslím, všetci niečo hľadáme. Neustále, každý deň, mesiac za mesiacom, rok za rokom. Hľadáme to, po čom túžime, čo nám chýba a bez čoho nevieme plnohodnotne žiť. Čo to vlastne je? Sú to „veci“ tak banálne, až si mnohokrát povieme, že predsa musí ísť o samozrejmosť. Ale opak je pravdou…
