Author
Príliš veľa času premárnime tým, že čakáme, čo sa s naším životom stane. Ako sa vyprofilujú isté vzťahy, či sa vráti niekto, kto už raz odišiel. Živíme v sebe nádej, nepohneme sa z miesta, len s malou dušičkou vyčkávame, kým sa iní rozhodnú. Tíšime samých seba rečami o tom, ako ten druhý raz pochopí, o čo prišiel, a vráti sa…
Ak by sa toto stalo pred niekoľkými mesiacmi, bola by to moja spása. Môj život by sa zmenil, opäť by som našla šťastie, ktoré som s tebou tak dlho hľadala. No vtedy som sa toho nedočkala. Neprišlo z tvojej strany žiadne ospravedlnenie, nepokúsil si sa odčiniť chyby, ktoré si urobil. Bol si nad vecou. A ja som bola na dne.
Mnohokrát za to, ako sa cítime, obviňujeme druhých. Práve oni totiž rozpútali tú búrku v nás, ktorá silnie každým dňom čoraz viac. Avšak len málokedy si uvedomíme, že sme to my a nik iný, kto tie mračná v našich dušiach môže rozohnať. Kto si môže sadnúť, pokochať sa divadlom bleskov, pocítiť pokoru nad ich silou a započúvať sa do nebezpečne znejúcich hromov.
Stalo sa to aj jej… Ocitla sa v období, kedy nemala na výber, kedy jediné, čo musela urobiť, bolo zostať silnou. Musela zotrvať v tomto presvedčení tak dlho, ako sa len dalo, pretože si jednoducho nemohla dovoliť ten luxus v podobe zrútenia sa. Áno, nechať sa zlomiť a podľahnúť tlaku, to je luxus, ktorý si ona mohla len zbožne priať…
Viem, že jeho meno by si už najradšej ani nevyslovila a že by si si z mysle zmazala všetky spomienky, v ktorých sa objavuje. No zároveň viem aj to, že ak by sa dalo, šepkala by si jeho meno v tme pritom, ako sa k nemu túliš, a o tie spomienky, ktoré s ním máš, prísť nechceš. Sama sa strácaš v tom, čo sa v tebe odohráva, a máš pocit, že chceš všetko, no zároveň nič.
To, že láska bolí, že je komplikovaná a často i strastiplná, sme všetci počuli už veľakrát. Každý z nás sa minimálne raz v láske popálil, pocítil, aké to je, keď bol zamilovaný do nesprávnej osoby. Nesprávnej pre neho či pre ňu…
A práve o to ide.
