Author
Niekedy mám pocit, že sa nespoznávam. Nehovorím to, čo by som chcela povedať. Už neprejavujem city tak často ako kedysi. Dávam si pozor na to, koho si k sebe pustím. Som ticho práve vtedy, keď mám chuť kričať. Smejem sa, aby som tak zakryla svoje slzy. A keď plačem, schúlim sa do klbka a objímem samu seba. Už viac nehľadám náruč, do ktorej by som sa v takýchto chvíľach schovala.
Minulosť sa opakuje, aj keď som si myslela, že už viac sa mi to stať nemôže. Jedny dvere som zavrela, rozhodla som sa, že takto to už ďalej nechcem… Ale zdá sa mi, že je to tu opäť. Presne to isté, len v inej farbe, v inom odtieni. Tiež sa ti občas zdá, že ťa prenasledujú rovnaké problémy? Že len čo sa zbavíš jednej veci, ktorá ťa trápi, príde to znova? Ako je to možné? Veď si predsa za minulosťou urobila hrubú čiaru. A možno…
Myslela som si, že rozprávky sú výsadou detstva. Že vekom stratíme schopnosť uveriť v niečo imaginárne, v niečo, čo neexistuje, no je to tak krásne… Avšak čoraz viac som presvedčená o tom, že rozprávkam veríme stále, odhliadnuc od toho, koľko máme rokov a čo všetko máme za sebou. Len s tým rozdielom, že v rozprávke, ktorej sme ako dospelí ochotní uveriť, už nefigurujú draci, princezné, čarovné predmety ani honosné kráľovstvá. V dospelosti sa upíname na úplne iné rozprávky. Také, ktoré sa začínajú slovami: Milujem ťa.
Sú ľudia, ktorí z nášho života odídu a my sa s tým zmierime. Nahradí ich niekto iný, zabudneme na všetky tie drobnosti, ktoré dotvárajú osobnosť. Po čase si už ani nespomenieme, ako znel jeho smiech, či pri tom vždy zaklonil hlavu, a bude pre nás čoraz ťažšie vybaviť si v mysli jeho tvár do detailov. A potom sú tu ľudia, ktorých si pamätáme naveky…
Kedysi som sa nevzdávala. Bojovala som do poslednej chvíle, do posledného výdychu, až do úplného vyčerpania. Trvala som na tom, že všetko môžem napraviť a iná možnosť v mojej mysli neexistovala. Odmietala som odísť skôr, než som prestávala vidieť aj tú najposlednejšiu nádej. Kým tam bola, tá malá iskerka nádeje, zotrvala som i ja. Pri nej, s ňou… Dúfajúc, že všetko raz bude v poriadku, som sa nechcela pohnúť z miesta. Veď načo aj, ak stále vidím nejaké východisko?
Po dlhých rokoch prišli časy, kedy som svoj život prestala považovať za niečo výnimočné. S námahou som prežívala zo dňa na deň a dúfala, že sa to raz zlepší. Že konečne nájdem zmysel svojho života, že prestanem prežívať a začnem žiť.
Tak ako kedysi, keď bola každá chvíľa jedinečná…
No ako som neskôr zistila, nič som pre to neurobila.
