Autor
Už dávno neverím, že každá láska trvá večne. Stačí sa rozhliadnuť okolo seba a hneď mi je jasné, že nič nie je pominuteľnejšie ako vzťah dvoch ľudí, ktorí k sebe niečo cítia. Zrazu to zmizne… Tá láska, ktorej sa nič nevyrovnalo. A z milujúcich osôb, ktoré si predtým nežne hľadeli do očí a videli v nich zmysel svojho života, sa stanú nepriatelia. Bohužiaľ, zväčša na život a na smrť…
Chceme vedieť, na čom sme. Neustále hľadáme pravdu, pátrame po dôvodoch a analyzujeme správanie iných. Ak nám vzťah nevyjde podľa našich predstáv, chceme nájsť chybu v sebe a silou-mocou sa snažíme zmeniť sa. Dovolíme mu, aby si s nami robil to, čo chce, a stoj čo stoj mu dáme všetko. Až kým neprídeme na to, že ho to ťahá tam, kde to všetko dostať nemôže, a nás len prehliada…
Premýšľam o tom vždy, keď spíš. Hľadím na tvoje zavreté viečka, uvoľnenú tvár a hruď, ktorá sa pomaly v pravidelných intervaloch nadvihuje a klesá. V duchu si kladiem otázku, či ťa to trápi rovnako ako mňa, či ti tiež pri rovnakej myšlienke smútok stiahne hrdlo. Ani neviem, akú odpoveď by som si priala. Nechcem byť na to sama, ale zároveň tiež nechcem, aby si rovnaké pocity cítil aj ty. Sú neznesiteľné, miestami mám pocit, že mi zožierajú vnútro a práve pred tým ťa chcem ubrániť.
„Cítim sa sama.“
„Je dobré mať pri sebe niekoho, o koho sa môžem oprieť.“
„Ktosi mi chýba…“
Tieto vety počúvam stále dookola. Väčšinou od tých istých ľudí, ktorí len bezmocne skáču zo vzťahu do vzťahu, postujú na sociálne siete príspevky o zlomených srdciach a duši naplnenej pokojom – v závislosti od toho, v akej fáze sa práve nachádzajú, a rok za rokom hľadajú to, čo nikdy nenájdu.
Nie, nie je to ľahké… odstrihnúť sa od ľudí, ktorých prítomnosť ťa vyčerpáva. Ktorí ťa unavujú, na ktorých sa už nedokážeš ani len pozrieť, pretože najradšej by si ich už nikdy viac nevidela. Vieš, že koniec je presne to, čo potrebuješ, ale zároveň ten moment neustále odkladáš. Máš obavy pred tým, čo bude potom. Spomínaš na chvíle, ktoré ste spoločne prežili, a veríš, že raz to bude také ako na začiatku.
Už prešiel nejaký ten čas, odkedy som milovala. Tak hlboko, verne, z plného srdca… Spomínam si na to, aké to bolo, hoci je tomu niekoľko rokov. Mám pocit, akoby sa to ani nestalo mne. Akoby to bola spomienka niekoho iného a ja sa na ňu len z diaľky prizerám. Bolo to dávno, on bol ten posledný a potom… Nastali časy, kedy mi na tom druhom „len“ záležalo. Bola to láska, ale bez iskry.
