Author
Po dlhých rokoch prišli časy, kedy som svoj život prestala považovať za niečo výnimočné. S námahou som prežívala zo dňa na deň a dúfala, že sa to raz zlepší. Že konečne nájdem zmysel svojho života, že prestanem prežívať a začnem žiť.
Tak ako kedysi, keď bola každá chvíľa jedinečná…
No ako som neskôr zistila, nič som pre to neurobila.
Ešte pred niekoľkými rokmi by som kričala. Volala ťa späť, držala sa ťa ako kliešť a ak by si sa mi predsa len vytrhol, sedela by som tam, kde by sa ma nechal, a čakala. Čakala na teba, kým sa vrátiš a ak by sa tak stalo, začali by sme odznovu. Bola by som vďačná za to, že ti môžem dať druhú šancu. No dnes, dnes to už odo mňa žiadať nemôžeš.
Láska, pri ktorej máme pocit, že je osudová. Láska bez zábran. Láska, kvôli ktorej robíme úplne šialené veci. Láska, na ktorú by sme najradšej zabudli. Láska, ktorá bolí, aj taká, ktorá lieči. Plačeme kvôli nej po nociach a dušujeme sa, že by sme radšej toho človeka nestretli. Ostávame prekvapené, ako veľmi nás mení, ako veľmi sa dokážeme o milovanú osobu báť.
Už dávno neverím, že každá láska trvá večne. Stačí sa rozhliadnuť okolo seba a hneď mi je jasné, že nič nie je pominuteľnejšie ako vzťah dvoch ľudí, ktorí k sebe niečo cítia. Zrazu to zmizne… Tá láska, ktorej sa nič nevyrovnalo. A z milujúcich osôb, ktoré si predtým nežne hľadeli do očí a videli v nich zmysel svojho života, sa stanú nepriatelia. Bohužiaľ, zväčša na život a na smrť…
Chceme vedieť, na čom sme. Neustále hľadáme pravdu, pátrame po dôvodoch a analyzujeme správanie iných. Ak nám vzťah nevyjde podľa našich predstáv, chceme nájsť chybu v sebe a silou-mocou sa snažíme zmeniť sa. Dovolíme mu, aby si s nami robil to, čo chce, a stoj čo stoj mu dáme všetko. Až kým neprídeme na to, že ho to ťahá tam, kde to všetko dostať nemôže, a nás len prehliada…
Premýšľam o tom vždy, keď spíš. Hľadím na tvoje zavreté viečka, uvoľnenú tvár a hruď, ktorá sa pomaly v pravidelných intervaloch nadvihuje a klesá. V duchu si kladiem otázku, či ťa to trápi rovnako ako mňa, či ti tiež pri rovnakej myšlienke smútok stiahne hrdlo. Ani neviem, akú odpoveď by som si priala. Nechcem byť na to sama, ale zároveň tiež nechcem, aby si rovnaké pocity cítil aj ty. Sú neznesiteľné, miestami mám pocit, že mi zožierajú vnútro a práve pred tým ťa chcem ubrániť.
