Autor
Priznám sa, že nemám rada sľuby. Nik z nás totiž nevie, či bude neskôr schopný ich naplniť, nech by sme ich v danú chvíľu mysleli akokoľvek vážne. No i tu je istá výnimka… Ak nejaké sľuby rešpektujem, sú to také, ktoré venujeme sami sebe. S odhodlaním viac už niektoré chyby nezopakovať.
Toto sú sľuby iné. K ničomu nás nezaväzujú, skôr nám dávajú silu ísť ďalej a neotáčať sa.
Či už Vianoce milujeme, alebo ich len nejako „prežijeme“, bolo by dobré, ak by sme si z nich niečo odniesli. Sú totiž sviatkom, ktorý možno pôsobí hekticky, no pod nánosom stresu, ktorý si sami zbytočne vytvárame, dokážeme objaviť dôležité ponaučenia.
Možno to znie ako klišé, ale Vianoce sú sviatkom lásky. A po láske predsa túžime všetci, nech sme už akokoľvek malí či veľkí.
„Málokedy súdenie sa o deti prinesie víťazstvo. Skôr naopak. Vo výsledku všetci prehrajú a najmä dieťa.“
Rozvod nie je príjemné obdobie. Okrem toho, že strácame mnoho prácne vybudovaných istôt, spája sa s ním ešte aj proces byrokracie, ktorá sa môže nemálo skomplikovať, ak jeden z partnerov nechce spolupracovať. Dá sa vtedy vyhnúť zdĺhavému súdnemu procesu? Ako sa na rozvod pripraviť? Je to vôbec možné? To sme sa rozhodli opýtať Ing. Bronislavy Švehlákovej, mediátorky, ktorá sa venuje rodinnej mediácii.
Sedím na zemi opretá o pohovku a premýšľam. To je u mňa znakom, že sa potrebujem zastaviť. Nie to premýšľanie, ale sedenie na zemi. Všimla som si na to sebe – vždy, keď si potrebujem dopriať čas a dať svetu tam vonku stopku, moja myseľ odignoruje nábytok. Možno sa vtedy len potrebujem uzemniť. A tak tu teraz sedím, premýšľam a potichu si s doznievajúcou bolesťou v srdci priznávam, že tento vzťah mi nevyšiel. Že nebol pre mňa. Že viac ako on, som si v tejto láske ubližovala ja.
Nie vždy nám záleží na tom, čo je skutočne dôležité. Občas sa ženieme za snami, ktoré ani nie sú naše, len nám druhí vnukli pocit, že takto je to správne. Občas sa snažíme o šťastie druhých a zabúdame pritom, že toto nie je cesta k nášmu šťastiu. A občas… Si zaslepene myslíme, že nájdeme šťastie tam, kde ho, žiaľ, nájsť nedokážeme. Ale viete, čo? Je to úplne v poriadku. Každý z nás minimálne raz za život „stúpi vedľa.“ Niečo dôležité pritom síce stratíme, no zároveň čosi nové aj nájdeme.
Všade bola tma a ticho, ktoré ostro kontrastovalo s tým, čo sa odohrávalo vo mne. Ležala som na posteli, v perinách, ktoré ešte nedávno prikrývali dve telá. Teraz tam bolo len to moje. Telo, ktoré cítilo, že istá jeho časť, presne tá, ktorú nik nevidí, je akási nekompletná. Čosi jej chýbalo. Čosi, čo sa nedá definovať slovami. Chýbali jej pocity. Tie správne pocity. Tie pocity, ktoré by sme mali cítiť s tým pravým človekom.
