Autor
Trpezlivosť, čas. Slová, ktoré väčšine z nás naháňajú strach. Kto by chcel predsa čakať? Chceme všetko. Najlepšie hneď a teraz. Len tak, bez najmenšej námahy. A väčšinou to tak býva aj so vzťahmi. Väčšinou si v jeden večer zmyslíme, že ráno už nechceme raňajkovať sami, a tak začneme hľadať.
Doslova lovíme v tom rozbúrenom mori, ktoré je tam vonku, a hľadáme. Väčšinou však netušíme, čo presne.
Táto žena bude odlišná. Žena, ktorá je zvyknutá byť sama a ktorá zvláda všetko úplne bez pomoci, bude iná ako všetky, ktoré si doteraz miloval. Môžem ti garantovať, že ona bude ťažký oriešok a že steny, ktoré si okolo seba vybudovala, budú naozaj vysoké.
Dlho bola sama na všetko a jediné, čo mala, boli práve jej steny. Sú súčasťou jej sveta. Sveta, ktorý si vybudovala úplne sama. Sú jej ochrancami a formujú aj ju. Chránia jej život, jej svet, ktorý patrí len jej. Dávajú jej pocit bezpečia a istoty, lebo dlho nemala nič iné len samu seba.
Bol jarný večer. Blúdila som po uliciach a premýšľala som, či je so mnou naozaj niečo zlé. Robila som to často. Dala som si slúchadká a len som išla. Nemala som cieľ a niekedy som mala pocit, že ani neviem, kde som mala štartovnú čiaru. Kedy sa to celé blúdenie začalo.
Blúdila som dlho. Čakala som na princa a niekedy som mala naozaj pocit, že som ho hľadala v každom, čo išiel okolo. Od každého som čakala lásku a pochopenie, lenže väčšina nechápala ani význam slova láska a ľúbiť ľúbili akurát tak svoj obraz v zrkadle.
Láska. Tá krásna, o ktorej sníva každý jeden z nás. Tá, ktorá sa opisuje skoro v každej pesničke alebo knihe. Tá, ktorá je už stáročia námetom na filmy. Tá, ktorú sa už toľko ľudí snažilo opísať, ale aj tak ju pochopíš len vtedy, keď ju naozaj zažiješ. Tá, ktorá sa v dnešnej dobe hľadá a nachádza tak ťažko. A občas sa pýtam – prečo?
Prečo si niekedy ľudia vážili lásku oveľa viac ako dnes a prečo boli schopní kvôli nej viesť vojny? A dnes? Dnes väčšina ľudí mení partnerov každý mesiac a láska je pre nich niečo, čo nemá absolútne žiadnu hodnotu.
Už v detstve som nepatrila medzi tie tiché dievčatá, ktoré sa skryjú do kúta a budú sa hrať s Barbie bábikami. Ja som mala zbierku áut, milovala som futbal a viac som si rozumela s chlapcami ako s dievčatami. Nikdy som nevedela obsedieť a byť ticho. Milovala som vystúpenia v škôlke a vždy som v každom jednom musela byť.
Ako som dospievala, zistila som, že ma nebaví stáť v rade a robiť to, čo robia ostatní. Nikdy ma nebavilo poslúchať príkazy a zákazy a nikdy som sa nezmierila s odpoveďou “nie”.
“Happy end“…presne to, čo nás učia rozprávky už od mala. Happy end, ten šťastný koniec…nikto však nikdy nepovie, čo nastane potom.
Čo nastane potom, ako skončí rozprávka…. Potom, ako v kine po poslednom bozku zasvietia svetlá? Potom, ako hlavné postavy zdolajú všetko, čo stálo v ceste ich šťastiu? Potom, ako zdolajú celý svet a nastane happy end….
Existuje vôbec happy end? Veď konce nikdy nie sú šťastné, alebo áno?
