Autor
Vieš, ľudia ti budú hovoriť aby si nehľadal/a šťastie tam, kde si ho už raz stratil/a…že vraj ho tam už nenájdeš.
Nikto ti však nepovie, čo máš robiť v prípade, keď darmo hľadáš to šťastie všade inde, ale nenachádzaš ho..
Alebo ho možno ani nechceš inde nájsť ...
A tak sa vraciaš presne tam, kde si ho už stratila….veď výnimka potvrdzuje pravidlo.. ja pravidlá vlastne ani nemusím.
Pamätáš na to dievča, ktoré sa celé dni usmievalo, malo tak zdravo na háku a bolo jednoducho šťastné?
Keď sa teraz pozeráš do zrkadla, nenachádzaš skoro ani kúsok z nej. Zmizli aj tie tvoje povestné iskričky z očí a nahradil ich smutný pohľad….
Môžeš mi veriť, že presne viem, ako sa cítiš. Vieme to asi všetky a tie ktoré ešte nie, to zistia neskôr ..bohužiaľ. Každá jedna z nás sa aspoň raz za život zaľúbi tak bezhlavo, bláznivo, slepo a bohužiaľ nesprávne.
21. Storočie. Neprejde deň, aby som nenatrafila aspoň na jeden článok, obrázok alebo múdry status o tom, aká je táto doba skazená, ako sa každý s prepáčením podjebáva na každom kroku a ako nikto nechce mať vzťah, lebo…
Tak sa zamýšľam… ako môže naša generácia hovoriť o skazenej dobe, keď tú dobu tvoríme my?
Sme to my, čo nevedia povedať úprimne do očí, keď niečo nefunguje.
Znie to vtipne nie? Veď som ťa nikdy nemala, tak ako by som ťa mohla pustiť? Už som pustila aj tvoju ruku a už si vlastne na odchode z môjho života…už by stačilo len zatvoriť dvere a nikdy viac ich neotvoriť.Stále však tam niekde vo vnútri mňa žiješ a vždy keď niekto spomenie tvoje meno neviem či sa mám usmievať alebo plakať.
Vieš, už to nie je ako predtým. Už sa mi pri spomienke na teba netrasú kolená a nelietajú motýle v bruchu. Keď som si naposledy líhala vedľa teba, necítila som zoo v bruchu.
Cítila som pokoj…
Ženy, muži..ľudia. Veľa z nás kráča po tomto svete so zlomeným srdcom. S tým, že nám niekto ublížil a ani si to neuvedomil. Ani len nepomyslel na to, že my možno nie sme ako oni a máme city, ktoré myslíme naozaj vážne.
Kráčame s hnevom a s nádejou, že raz budeme počuť to vytúžené prepáč a myslíme si, že toto jednoduché slovíčko nás spasí a tým nám bude lepšie…nebude.
Vlastne som nebola zadaná. V podstate som nebola vo vzťahu, ale nebola som ani slobodná. Vlastnil si každú moju myšlienku pred spaním a aj ráno po prebudení. Často som na teba myslela aj počas dňa, keď som nemala čo robiť a dovolila som myšlienkam, aby ma ovládli. Dlho som si vytvárala predstavy, príbehy a snívala som o happy ende. Ty si bol samozrejme hlavný hrdina. Princ, ktorý ma mal zachrániť. Vtipné, nie? Ako som mohla žiadať, aby si zachránil mňa, keď ty si nedokázal zachrániť ani sám seba.
