Autor
Chcela by som to venovať tebe. Tebe, ktorá raz prídeš, možno si už prišla alebo si na ceste, a preberieš moje miesto. Píšem to tebe, ktorú budem zo srdca neznášať a nikdy ti toto všetko nebudem môcť povedať. Keby sa dalo, chcela by som ťa spoznať a uistiť sa, že si preňho dosť dobrá, ale viem, že to takto nefunguje.
Dnešná generácia. Generácia, o ktorej som už dávno nič dobré nepočula. Máme slobodu, ale nevieme čo s ňou. Môžeme hovoriť nahlas čo len chceme, ale ani len netušíme, čo povedať. Stojíme niekde uprostred tohto uponáhľaného sveta a nemáme najmenšie poňatie čo robiť. Niekedy mám pocit, že sa topíme. Všetci mladí, ktorí sú akoby zaseknutí medzi dvoma generáciami. Máme výchovu a zásady od našich rodičov a istým spôsobom je to v nás a nikdy sa toho nezbavíme. A na druhej strane je tu svet okolo nás. Úplne iný ako bol pred 20-timi rokmi. Svet s novými pravidlami. S tým, ako má každý na háku všetko.
Vedela som, že sa ešte stretneme, takisto, ako to viem aj teraz. Vedela som aj to, že bodkou sa ani v našom prípade nič nekončí. Viem to aj dnes. Moja kamoška hovorí, že sme si súdení a ja hovorím, že možno. A možno nie…..
Predstavovala som si, ako sa zase uvidíme a ja ti vykričím všetko, čo mám na srdci, presne ako som to chcela urobiť vtedy, keď si to skončil jednou správou. Áno priznávam, mám chvíle, kedy mám pocit, že to bez teba nejde a vtedy sa ti ozvem a netuším z akého dôvodu ma vtedy neignoruješ… bolo by to o toľko ľahšie.
Bol to večer v práci ako každý iný. Ja za barom s úsmevom na tvári a ľudia pred ním s pohárikom v ruke.
“Nalej prosím ťa ďalšiu.” ozval sa.
Bol to chalan, ktorého som poznala hodinu, ale mala som pocit, že ho poznám roky…. lebo presne taký chalan ako on, mi raz zmenil život.
Sedel na bare a ja som mu nalievala jednu borovičku za druhou…
“Vieš, ja už takú ako ona nenájdem…ona je strop.” ( občas sa za tým barom cítim ako psychológ ) “Ale ona je živel a ja ju nechcem..ale aj chcem. Ja s ňou podpíšem papier, že patrí len mne..ale nebudeme mať vzťah..len bude moja.”
Srdce alebo rozum? Rozum alebo srdce? Občas mám naozaj pocit, že zladiť tieto dve veci je nemožné. Že každé z nich si hrá svoju vlastnú melódiu, ale nedarí sa im nájsť spoločnú reč. Rozum už dávno vie a chápe všetko, ale srdce je strašný romantik. Je preplnené nádejou, ktorá je jej falošným kamarátom. Rozum sa už dávno pohol ďalej, ale srdce stále čaká tam, v tom bare, pijúc to hnusné víno, ktoré som tam zvykla piť s toľkým nadšením, lebo mi ho nalieval môj obľúbený barman. Stále tam sedí a stále verí, že sa niečo stane.
Chcela som a keď ja niečo chcem, tak to chcem väčšinou veľmi a spravím čokoľvek, aby som to dosiahla. Chcela som teba. Mesiace.. môžem povedať, že pomaly roky. Chcela som len teba a nikoho iného. Chcela som, aby si videl, že ťa milujem tak, ako nikoho. Chcela som aby si cítil, že ty si TEN a robila som všetko. Občas som bola schopná ísť aj proti sebe….
Stalo sa toho veľa. Tak strašne veľa, že občas tomu sama neverím. Toľko vecí, ktoré som si myslela, že nikdy neurobím, ale kvôli tebe som ich urobila úplne ľahko.
