Author
Myslela som si, že to bude trvať navždy. Mala som pocit, že to, čo máme, je už večné. Musela som si však priznať, že sa mýlim. Nie som jediná, viem, deje sa to veľmi často. Zostala som sama a možno by si niekto myslel, že ma to položí, no opak sa stal pravdou.
Vieš, ja som pred rokmi bojovala o nás s takým nasadením, že som svoju dušu unavila…
Hovorí sa, že domov nie je byt alebo dom… A že domov sú ľudia. Najprv rodina a potom časom – keď nájdeš, koho si celý život hľadala, sa domovom stane on. Jeho náruč, jeho láska. Vieš, láska už dávno nie je o tom, čo nás majú naučiť romantické filmy. Nikto za tebou nepobeží na stanicu alebo letisko, keď sa rozhodneš odísť, a nepožiada ťa o ruku pred davom ľudí…
Chcela by som tento článok venovať všetkým vám, ktoré máte okolo 20 rokov a ešte ste nemali vzťah. Cítite sa čudne, však? Presne si pamätám ten pocit. Mala som 19 a niekedy som mala pocit, že chytám „stareckú depresiu“… Mala som chvíle, kedy som sa cítila naozaj čudne. Považovala som sa za čudnú len preto, že ja som sa v 19-ich ešte nemohla pochváliť žiadnym vzťahom.
Boli časy, keď som mala zlomené srdce. Moja duša doslova vrieskala a prosila o spásu. Už viac nechcela tú bolesť a jediné, čo chcela, bol pokoj a žiadne ďalšie otázky, ktoré si môj mozog vytváral každých päť minút.
Vtedy som vždy premýšľala, či existuje niečo, čo bolí viac?
Nie, ja nie som typ dievčaťa do „takmer“ vzťahu. Nechcem vo svojom živote niekoho, kto ma bude jeden deň akože milovať a na druhý deň sa správať úplne inak. Nechcem niekoho, kto sa bude tváriť, ako je všetko super, a potom zrazu cúvne, lebo sa zľakne, že to začína byť príliš vážne. Nechcem niekoho, kto nedá zo seba všetko, len preto, že si nebude istý.
Viem, že by som nemala, ale ešte stále na teba myslím. Nie ako predtým. Netrápim sa myšlienkami na to, či a kedy sa vrátiš. Rozprávka sa skončila a ja som to prijala ako fakt. Je tu však niečo, čo zostalo nevypovedané. Viem, že pekné veci niekedy skončia. Tak to proste je.
