Autor
Ty a ja. My… Niekedy dávno, na začiatku nášho príbehu sme to boli my. Dnes je však všetko inak. Pamätám si presne ten deň, kedy sme sa prvýkrát stretli. Nebolo to ako z veľkého filmu. Nelietali motýle a nevznášala som od šťastia.
Bolo to také normálne…
Som typ človeka, ktorý málokedy ľutuje niečo, čo sa už stalo. Načo sa mám zaťažovať vecami, ktoré už patria do minulosti a aj tak ich nezmením? Nehovorím, že sa mi všetko podarí. Niekedy urobím obrovskú hovadinu… Ale radšej sa budem o pár rokov chytať za hlavu a smiať sa na tom, ako by som si mala roky klásť otázky:
Život stojí za viac. Život, ktorý žiješ, je dar. Každý jeden nový deň je tvojou novou šancou. Život naozaj stojí za to, aby si ho žila každý deň naplno.
Vieš, naozaj stojí za viac než len za to, aby si oplakávala niečo, čo bolo a čo sa z akéhokoľvek dôvodu skončilo.
Tento článok nebude o mužoch. Nebude venovaný jemu, ktorý sa nevie rozhodnúť, či má ísť alebo zostať. Bude venovaný tebe… Chcela by som ho venovať všetkým ženám, ktoré sa dostali vo svojom živote do bodu, kedy by aj chceli, ale nevedia, či môžu odísť. Možno sa to týka vzťahu. Možno života ako takého, alebo miesta, kde práve žiješ, len cítiš, že tam nepatríš.
Asi nikto z nás nevstupuje do vzťahu s tým, že sa raz bude rozchádzať, no niekedy sa to stane.
Niekedy je to spoločné rozhodnutie, niekedy to proste neklape a niekedy sa len niekto z večera do rána rozhodne, že už nie je zamilovaný. Bez žiadnych predchádzajúcich konfliktov… jednoducho len tak.
Niekedy som mala sto chutí sa rozbehnúť a poprosiť ťa, aby si mi odpustil… Mala som chuť kričať prepáč do celého sveta. Bola som odhodlaná spraviť všetko, ale časom som si uvedomila, že by to už aj tak neznamenalo nič. Vieš, niekedy v živote spravíme veci, ktoré neskôr budeme ľutovať.
