Autor
Niekedy sa dostaneš vo svojom živote do bodu, kedy budeš mať všetko. Všetko, po čom ostatní ľudia možno stále tajne túžia. Bude ťa mať kto čakať doma po práci. Budeš mať prácu. Budeš mať pravých kamarátov a bude sa zdať, že už ti k životu nič nechýba. Budeš mať všetko, za čo si pred rokmi bojovala…
Rozchod je šialená vec. Jeden deň máš ešte všetko. Istotu, niekoho po svojom boku. Budujete si spoločnú budúcnosť, máte spoločné sny a potom zrazu bum… a všetko je preč. Jediné, čo zostane, si ty, ale niekedy ti potrvá veľmi dlho, kým samu seba vôbec nájdeš. A niekedy to chce veľa času…
Vieš, myslím, že v priebehu života sa naučíme nespočetné množstvo vecí. Jednou z nich je aj to, prečo a ako nedržať ľudí nasilu v našich životoch. Či už ide o vzťah, alebo kamarátstvo. Keď niekto chce ísť, musíme mu otvoriť dvere a zamávať na rozlúčku… Nečakať na: „dovidenia.“ Ľudia jednoducho prichádzajú a odchádzajú…
Ona je príliš ženská.
Ona zase nemá city.
Ona je citlivka a hentá sa zdá, že pôjde aj proti celému svetu, ale výlučne sama.
Ona je veľmi samostatná a tá zase zlatokopka, lebo som jej musel zaplatiť lístok do kina…
Hovorí sa, že nádej umiera posledná. Myšlienka je to pekná, ale nakoľko je použiteľná aj v reálnom živote? Dokedy máme živiť nádej? Ako dlho?
A čo keď práve ona začne zabíjať nás?
Vieš, pravda bolí. Často… Povedala by som, že skoro vždy.
Myslím, že najviac vždy bolí, keď skončí niečo, čo nikdy v skutočnosti nezačalo. Niečo, čo mohlo byť tak krásne a dokonalé. Niečo, čo si si miliónkrát predstavovala a verila si, že to môže byť skutočné. Niečo, čo prišlo úplne nečakane, ale z nejakého dôvodu to nikdy nemalo šancu fungovať. Všetka snaha zakaždým vyšla nazmar a vždy sa zdalo, že aj keď dáš zo seba všetko, neznamená to absolútne nič.
