Author
Je 8. október 23:00. Deň, ako každý iný, ale internet zaplavila “mediálna vojna” Dary a Rytmusa… a mne to nedá sa nevyjadriť.
Bodaj by zabudnutie bolo také ľahké. Bodaj by stačilo vymazať fotky, bloknúť profil a tým by to skončilo. Bodaj by sa dala minulosť pochovať. Lenže sa nedá. A možno aj vďaka Bohu. Minulosť sme my. Je to každá jedna časť nás. Každá jedna myšlienka, každá jedna jazva na duši, každá jedna skúsenosť, to všetko je naša minulosť.
Bol si mojou hviezdou… Niečo ako Severka. Tá, čo žiari viac ako tie ostatné. Tá, ktorá je niečím špeciálna, niečím iná ako tie ostatné.
Dnes už viem, že si bol ako všetky ostatné a špeciálnym si bol iba pre mňa. Bol si mi presne tak vzdialený ako hviezda. Bol si na míle ďaleko a aj keď si často ležal vedľa mňa, bol si nedotknuteľný… Alebo si sa tak aspoň správal. A ja som ťa chcela získať, chcela som ťa tak veľmi, že som bola ochotná urobiť čokoľvek. Stačilo mi tak málo… Iba pocit, že si.
Verím na zázraky. Verím. Verím, že sa dejú každý deň, aj keď si to občas ani neuvedomujeme. Veď nakoniec celý náš život je jeden veľký zázrak… Vďaka tebe verím, že keď po niečom naozaj veľmi túžime a nevzdávame sa, tak sa zázraky naozaj dejú.
Verím aj na to, že keď niečo cítiš naozaj silno, keď sa tvoje srdce nedokáže vzdať, keď tvoj rozum by aj chcel, ale srdce je silnejšie… Tak verím, že vtedy sa to naozaj stane. Aj keď to nikto okolo teba nebude chápať.
Ten vysnený, ten nášho srdca šampión, ten, o ktorom sme snívali… A nakoniec len ďalší, ktorý rozbil naše nedávno zlepené srdce. Ten, ktorý prišiel nečakane a tajomne, a presne tak sa aj vždy správal. Nikdy sme nevedeli predvídať ani jeden jeho krok… Ani jedno slovo. Ani jedno jeho rozhodnutie. A presne to nás na ňom vždy lákalo. Smiešne, nie? Ako predsa môžeme chcieť niekoho, pri kom nemáme žiadnu istotu. Pri kom si nemôžeme byť isté ani tým, že nám zajtra zdvihne telefón alebo že sa nám vôbec pozdraví na ulici.
Som si istá, že v živote každého z nás už bol (ak ešte nebol, tak s určitosťou môžem tvrdiť, že bude) človek, ktorý odišiel. Bez slova. Jednoducho zmizol a vyparil sa. Darmo sme čakali, nikdy viac sa nevrátil. Neobzrel sa a nechytil našu ruku, ktorú sme naťahovali za ním aj dlho potom, ako odišiel. Nechal náš stáť na mieste s hlavou plnou otázok.
Odišiel… Lebo nemohol zostať, lebo musel odísť...
Všetko v našom živote má presný čas. Sled udalostí sa deje pre niečo a presne tak, ako sa to diať má. Preto ti chcem povedať, že je úplne normálne, ak si sama… Je úplne normálne aj to, že dokonca chceš byť sama. Je normálne, že nerandíš každý piatok s niekým iným. Je normálne, že nikoho nehľadáš a ani nechceš byť hľadaná. Je úplne normálne, že sa práve nachádzaš v životnej etape, kedy lásku nechceš, kedy si jediný človek, ktorého vo svojom živote potrebuješ.
