Hosť

Pochopila som. Neskoro…

Vždy som si myslela, že som silná, sebavedomá žena. Prešla som si ťažkými situáciami. Naozaj zložitými. Takými, ktoré menia pohľad na život.
Aj keby som nechcela…

Už sa nemusíš hrať na niekoho, kým nie si. Už sa nemusíš správať ako kamarát, aj keď si ním nikdy nebol. Už mi nemusíš písať, už sa nemusíš so mnou baviť, už sa nikdy nestretneme. Aj keď sa vraví nikdy nehovor nikdy. Toto je naše prvé a posledné nikdy. Už nikdy sa nestretneme, už nikdy si nenapíšeme, už nikdy nebudeme súčasťou svojich životov, už nikdy sa ti nepozriem do očí, už nikdy sa na teba neusmejem, už nikdy sa ťa nič neopýtam, už nikdy…

Chcem sa ti poďakovať.
Poďakovať ti za chvíle, keď som sa cítila ako princezná.
Ako jediná žena na svete. Milovaná.
A ďakujem ti aj za tie, keď som sa cítila ako posledná handra. Keď som sa ponižovala, lebo som v nás verila.

Vraví sa, že na to zlé by sme mali čím skôr zabudnúť. Zabudni na to… To je tak častá fráza, ktorou nás najbližší zvyknú utešovať. A hoci viem, že to takmer vždy myslia dobre, dovolím si nesúhlasiť. Zabudnúť by sme nemali. Nie tak celkom. Pretože zabudnúť znamená, že čosi svoje zo svojej pamäti vymažeme úplne… A je to vždy správne? Nie. Pretože ak by sme nadobro zabudli, nielenže by sme pochovali spomienky na bolesť. Ale aj dôkazy našej vnútornej sily.

Všetci stále počúvame, ako je dôležité začať s láskou od seba… Všade sa objavuje, aká je sebaláska najdôležitejšia a až potom môžeme vyžadovať lásku od druhých. Úprimne, donedávna som to považovala ani nie tak za klišé, ako len za takú frázu, a vravela som si, že samozrejme, veď ja pociťujem k sebe lásku. Všetko sa začína u mňa a až potom postupujem ďalej, verila som svojim pocitom, verila som svojej láske voči sebe samej. 

A tak dnes je to naposledy, čo ma kvôli tebe bolí celý človek, celá duša, celá ja. V mojom živote mi už ublížilo mnoho mužov – nebudeš prvý, a viem, že nebudeš ani posledný. Len dnes to bude naposledy od teba. Ľahko sa to píše, viem, avšak dnešná bolesť bola neznesiteľná, nevedela som chodiť, nevedela som dýchať, každý tlkot môjho srdca krvácal a nevládala som fungovať. Povedal si mi, že nech toľko nepremýšľam, že si sama škodím, nech toľko neriešim a nech to nechám plynúť. Nechávam ťa odísť, neriešim ťa už, nerozmýšľam… Teda dnes naposledy.