Hosť

Viem, že ak sme zamilovaní, niektoré naše zmysly vypíname. Na úkor nich sa nám zasa spustia úplne iné receptory, na ktoré sa však pod vplyvom chemického koktejlu, ktorý láska spúšťa v našom mozgu, nemôžeme úplne spoľahnúť. Neposkytujú nám dôveryhodný obraz o realite, v ktorej sa práve nachádzame, no majú vo zvyku ju trochu skrášliť. A to niekedy i spôsobom, ktorý sa neskôr preukáže ako dvojsečná zbraň, a – bohužiaľ – jediným človekom, ktorý jej ostrosť pocíti na vlastnej koži, sme práve my.

Stačí, ak vám poviem iba toľko, že jeho úsmev, oči, pohľad… Už myslíte presne na toho človeka, vo vašej mysli sa vám vynára spomienka na niekoho, na kom vám záleží, respektíve… Možno „iba“ záležalo. Je to už len obraz, ale pre vás ten najkrajší na svete. V kútiku duše sa zasmejete a myslíte na tie všetky spomienky, ktoré vám po ňom zostali. Ako ste sa prvýkrát pozdravili, ako sa vám pohľady stretli, ako ste celé noci prerozprávali, na jeho dotyky rúk, pier.

V poslednej dobe sa necítim šťastná. Vlastne ani neviem, kedy naposledy som šťastie pocítila. Dni sú zastreté akýmsi šedým oparom, všetko sa nesie v atmosfére všednosti a občas i strachu. Plynie to samo a hrozne rýchlo. Každý jeden okamih, ktorý sa v mojom živote mihne, nedokážem precítiť. Akoby sa všetko okolo mňa odohrávalo v obrovskej diaľke. Ja som len pasívny pozorovateľ svojho života, v ktorom už žiadna okolnosť nevie vzbudiť akúkoľvek emóciu.

Tí, čo ma dobre poznajú a pred ktorými nemusím nič predstierať, sa ma pýtajú, prečo ma jeden rozchod položil do takého smútku. Vraj to trvá už príliš dlho. Že vraj by iní stihli zažiť i ďalšiu veľkú lásku aj ďalší rozchod. Dlho som to nedokázala pochopiť ani ja sama. Dlho som tiež nevedela prísť na to, prečo nie som schopná pozrieť sa na niekoho iného. Myslela som si, že predošlý vzťah som v sebe ešte dostatočne neuzavrela a že ja sama mnoho vecí pred sebou popieram.

Mať sa rád taký, aký v skutočnosti som. Mať úctu k sebe samému natoľko, že nedovolím, aby mi niekto ubližoval. Vedieť, že presne toto si nezaslúžim, a – naopak – zaslúžim si niečo oveľa viac. Niečo skutočné a niečo krajšie. Mnohými slovami môžeme definovať toto slovko. Môžeme o ňom dokonca hodiny rozprávať, ale čo sa za ním skutočne skrýva, to nikdy nevieme. Zistíme jeho skutočný význam, no jeho skutočnú hodnotu, až keď ho prijmeme.

Veľa sklamaní, veľa nešťastia a smútku vzniká preto, že často druhým dovolíme, aby nás smutnými urobili. Myslíme si, že láska si žiada aj obetu, a tak ju vykonáme. Raz, dvakrát, trikrát… No ľahko sa môže stať, že zistíme, že sme jediní, kto sa obetovať dokáže. A namiesto toho, aby sme z takého vzťahu odišli, zostávame v ňom. Zostávame a dúfame, že raz ten druhý pochopí, čo všetko sme pre neho urobili…