Author
Ak by sme sa ešte niekedy stretli, spýtala by som sa ťa iba jednu otázku. Neboj, nemám v pláne kričať ani ti s hnevom pripomínať, ako veľmi si mi ublížil. Viem, že by to bolo zbytočné, nakoľko ľudia ako ty si neuvedomujú váhu a dôsledky svojich skutkov. Ten, kto nemiluje a nikdy ani nemiloval, sa nedokáže vcítiť do mojej kože. Taký človek nikdy nezistí, ako bolí sklamanie v láske.
Bojovali sme. Aj ty, aj ja. No namiesto toho, aby sme bojovali za nás, sme bojovali… Každý zvlášť. Každý za seba. Proti sebe. A preto sme tam, kde sme. Ja sama vo svojom novom podnájme a ty s inou v byte, ktorý sme si predtým užívali spolu. To ma však trápi najmenej. Najviac mi hrdlo zoviera spomienka na to, ako sme to pokašľali. Jeden v druhom sme dokázali naštartovať všetko to, čo v nás inokedy tíško spí…
Vieš, že každú bolesť dokážeme ovplyvniť? Asi sa ti zdá, že teraz klamem, ale je to tak. Ešte nedávno by som týmto slovám neverila ani ja. Popierala by som ich, pretože je to tak jednoduchšie. Áno, niekedy je naozaj ľahšie nadávať na život a hnevať sa na bolesť, ktorú cítime, ako si priznať, že so všetkým, čo sa nám deje, dokážeme niečo urobiť.
Občas si hovorím, že si život komplikujem sama. Mám veľké očakávania. Vždy. Nechce sa mi zažívať nič priemerné. Nikdy. Málo ľuďom verím. Lebo život. To on ma to naučil… Byť prezieravou a mať oči otvorené, aj keď pred sebou vidím usmievavú tvár, ktorá sa navonok správa priateľsky. Ale to som asi odbočila… Chcela som povedať to, že milovať viem. Veľmi a silno. Ale kým to dokážem, prejde veľa času.
Mám toho na srdci mnoho. Naozaj by som ťa niekedy chcela stretnúť a pozrieť sa do tvojich očí. Boli by iné, ako sú teraz? Odrážalo by sa v nich niečo, čo už dnes v sebe nemám, alebo naopak – chýbalo by im čosi, čo sa tam udomácnilo až rokmi? Niekedy premýšľam, kam si sa podela… Ty, moja mladšia verzia alebo moje mladšie ja. Viem, že si ukrytá niekde v minulosti a navždy budeš večná v mojich spomienkach.
Vždy, keď sa vo mne deje niečo, čomu nerozumiem, snažím sa vysvetliť si to sama pred sebou. Prísť na ten dôvod, prepracovať sa až ku koreňu celého môjho problému. Tak je tomu aj dnes. Pátrala som po príčine, ktorá by mi otvorila oči a podala mi vysvetlenie, prečo sa teraz cítim tak, ako sa cítim. Zničená. Znechutená. Bez energie, bez životnej sily, bez chuti opäť niečo prežiť.
