Author
„Si úžasná kamoška, skvelá osoba a preto ťa mám fakt super mega moc rád.“
V prvom rade ti chcem povedať, že ti rozumiem. Možno sa hľadáš a možno už vieš, čo chceš. A ak nevieš, vieš minimálne, čo nechceš. Byť bútľavou vŕbou. Vkuse. Opakovane. Stále. Nie, nie si sebecká. Ty rada pomáhaš ľuďom. Ale tiež si len človek. Ako my všetci.
Vždy ma vie zaraziť, ako iní ľudia vedia, čo je pre mňa správne. Mnohokrát majú predstavu o mojom živote jasnejšiu ako ja sama… Kedysi som si slová a rady druhých pripúšťala. Myslela som si, že majú voči môjmu životu lepší nadhľad, a preto vidia aj to, čo ja nevidím. Potom nastala fáza, kedy som prestala na tieto poznámky reagovať a zvrtla som radšej reč iným smerom. A dnes? Dnes im rovno poviem, aby sa starali o seba.
Viem, že cítiš hnev, ale už preň nemám pochopenia. Vraví sa, že skutočný charakter človeka sa ukáže až vtedy, keď pre neho prestaneme robiť to, na čo bol zvyknutý. Keď viac nemôžeme alebo nechceme pomáhať, počúvať, radiť, čakať… A tento stav som práve dosiahla. Povedala som si dosť, pretože roky, ktoré sa stratili v mojej minulosti, svedčia len o tom, že je to zbytočné.
Chýbaš mi… Každý deň sa pýtam, kam si sa podela a prečo tu už zrazu nie si. Vieš, zvykla som si na teba, veď na dobré sa zvyká ľahko. Hriala si ma pri srdci, v ťažkých dňoch mi stačilo si len pripomenúť, že si tu so mnou, a všetko som zvládala ľahšie. Myslím, že každý z nás si zaslúži mať ťa pri sebe. Dokážeš vyvolať taký pokoj na duši ako nič iné na tomto svete.
Občas si želám, aby som mala možnosť poznať príbehy druhých ľudí. Aby som zistila, čo sa skrýva za očami, ktoré mi uhýbajú pohľadom, aby som pochopila, prečo sa niekomu pri úsmeve zarosia oči, prečo niekto, keď je rozhnevaný, kričí, a iný zasa odchádza z miestnosti v doprovode hlasného tresnutia dverí. Každého z nás nejaký ten príbeh zmenil. A preto ešte skôr, ako si o niekom urobím názor, počkám si na to, kým mi ho rozpovie.
Celý život som sa na seba za to hnevala… Za tú moju vlastnosť, s ktorou budem bojovať snáď naveky. Občas mi niekto povie, že sa s tým musím iba zmieriť, a inokedy je mi zasa poskytnutá dobrá rada, ako sa tejto časti môjho ja zbaviť. O čo vlastne ide? O to, že nie som schopná robiť rozhodnutia. Veľké a nezvratné, v pravý čas. Jednoducho pochybujem, pýtam sa, hľadám odpovede a čas mi uteká pomedzi prsty.
