Autor
Poznáte ten pocit, kedy je tlak vo vašej duši tak veľký, že sa neviete poriadne ani nadýchnuť? Kedy len nemo sedíte, hľadíte pred seba, po tvári vám stekajú slzy a vy nemáte silu si ich ani utrieť? To sú tie okamihy, na ktoré nikdy nezabudneme. Do smrti nám budú pripomínať, čím sme si prešli, a pocity, ktoré nám vtedy blúdili v bezbrannej duši, z nás urobia iného človeka.
„Trvá jeden deň, kým sa do niekoho zamiluješ, ale celý život, aby si na neho dokázala zabudnúť.“
Pamätáš, keď ste sa prvýkrát stretli a išli ste si sadnúť do tej útulnej kaviarničky, ktorá sa stala vaším obľúbeným miestom?
„Najťažšie je nechať ísť toho, na kom ti záležalo viac než na sebe samej.“
Nebola som na prvom mieste. Dnes už to viem… Nepoznám ženu, ktorá by nechcela pozornosť a lásku od svojho chlapa. Každá žena chce počuť, že je jeho vyvolenou a chce s ňou zostať do konca života.
Perfektná ilúzia, ktorú si si vytvoril. Cítila som sa s tebou úžasne, bol si dokonalý džentlmen, pozorný, až mi to bralo dych. Mala som pocit, že sme spriaznené duše, to mám ešte stále aj teraz s odstupom času, ale… Ale až neskôr som pochopila, čo si mi spravil.
Asi. Aké zvláštne slovo, že? Také malé. Jemné. Nevinné. Citlivé. Hanblivé. A neisté. Vieš, vždy som ho vnímala tak – že je to vlastne naše slovo. To sme my. Ty a ja. A ja a ty. V slove. Veď predsa… Boli sme zakázaná láska. Rozdielni. Odlišní. Iní. Koľkokrát si to počul? Že sa to nemá. Nesmie. Je to celé hlúposť…
Niektorí ľudia sa majú stretnúť. Ale nie preto, aby boli spolu. Ich príbehy sa musia na chvíľu spojiť, aby jeden druhého niečo dôležité naučili. Možno spolu iba majú stráviť pár pekných chvíľ, na ktoré budú môcť v starobe spomínať.
A presne to bol aj náš prípad.
