Hosť

Každá z nás pozná ten pocit, keď sme zamilované. Keď stretneme toho pravého a zistíme, že s ním chceme stráviť celý život. Aj ja som presne taký istý pocit zažila…
Prvé stretnutie bolo ako telepatia. Tvoj hlas sa mi dostal cez všetky tie moje postavené múry až do srdca a ja som mala pocit, že sa poznáme večnosť. Ako keby som s tebou prežila už niekoľko životov. Chcela som ťa, tak veľmi som túžila byť s tebou. Tie pocity šťastia, ktoré som pri tebe prežívala, ma dostávali do vytrženia. Chcela som viac.

Mala si niekedy pocit, že si vo vzťahu, v ktorom ten druhý nie je šťastný, ale ty sa od neho nedokážeš odpútať? Chceš byť s ním, neustále na neho myslíš, chýba ti, ľúbiš ho…

No on to cíti inak. Už ťa nechce, nemyslí na teba, nechýbaš mu, neľúbi ťa… Tvrdé slová, ja viem, ale musíš ich prijať, iba tak môžeš ísť skutočne ďalej…

Och, tie vzťahy! Kto sa v nich má vyznať? A kto sa má vyznať v ľuďoch? Nie je to vôbec ľahké. Tak ako ani ľúbiť toho správneho nie je niekedy vôbec ľahké. Je v poriadku, keď zakopneš. Nenadávaj si za to. Nikto nemá napísané na čele, či je to ten „pravý“ a či „ľavý“. Ale z nejakého dôvodu sa ti priplietol do života a zanechal tam stopu. Prázdnu stopu. Prázdne miesto. Dnes už vieš, že nemal v pláne tam prebývať dlhodobo. Lenže… Vysvetli to svojmu srdcu. Pokús sa o to.

Človek plánuje, túži a očakáva, no nie vždy sa mu to aj splní. Nie vždy skrátka dostaneš to, čo chceš. Niekedy sa len udeje to, čo je pre teba lepšie… Aj keď na to prídeš až časom.
A tak občas musíme čosi stratiť, aby sme mohli niečo iné nájsť. Ja som stratila teba, ale našla seba. Našla som v sebe to, čo som dlhé roky potláčala. A zamilovala som sa – do seba. Do všetkých svojich nedokonalostí, ktoré ma v podstate robia takou dokonalou.