Hosť

Viem, aj ty si si občas domýšľala, každá z nás to robí. A často je to predzvesťou našej skazy… Neznášala som tú malú kontrolku v svojej hlave, ktorá vravievala: Čo ak? Čo ak majú pravdu? Čo ak to len predsa tak bolo? Čo ak mi klamal? Veď každá z nás si tým prešla. Hádkami, obviňovaním, nedôverou, vysvetľovaním, udobrovaním… A nakoniec si si aj tak priznala, že to tak nemuselo byť. Je fajn držať si v živote svoje „druhé ja“, teda mať priateľku, ktorá je schopná sa aj o druhej ráno postaviť na nohy a utekať za tebou, lebo ti práve došlo víno.

Tieto slová patria tebe.

Áno, tebe…
Občas, keď hľadíš na nočnú oblohu posiatu trblietavými hviezdami a vdychuješ chladný večerný vzduch, spomínaš si na niektoré pasáže príbehu tvojho života. Iste, sú spomienky, ktoré by si najradšej zapísala niekde pomedzi tie hviezdy, aby ich videl každý, ale potom sú tu tie, pri ktorých tvoj úsmev už nie je taký presvedčivý…

Ešte stále si mojou súčasťou, ešte stále si mojou bolesťou…  Aké to bolo naivné, keď som bola presvedčená, že už som v poriadku, že všetky rany, ktoré mi náš rozchod spôsobil, už sú zahojené! Kdeže. Je to všetko len pekne krásne potlačené, hlboko schované.

Pochopila som to vtedy, keď si sa mi znova znenazdajky ozval. A mne sa z očí vyvalili prúdy sĺz. Ale vieš čo? Po prvýkrát som mala dostatok síl na to, aby som ti neodpísala. Niežeby som nechcela…

Pár mesiacov dozadu…

Sedela som za notebookom a písala, tak ako teraz, a zase o tebe. Skúšala som všetko… Tak ako si ťa pripomínať a ako na teba zabudnúť. Nefajčím, ale vyfajčila som pár krabičiek cigariet za pár hodín, len kvôli tomu, aby som si ťa pripomenula. A jediné, čo som z toho mala, bolo to, že ma boleli pľúca. No a pri tebe ma bolelo srdce. Párkrát som nešla do školy, na dohodnuté stretnutie a vlastne som nechodila nikam.

Čo ak ostáva jediná možnosť, ako sa stále necítiť hrozne a to prestať cítiť… Úplne, navždy? Láska, tak otrasne otrepané, no krásne a silné slovo vyjadrujúce mnoho túžob, pocitov, myšlienok. Existujú tisíce možných i nemožných teórií, týkajúcich sa tohto nenahraditeľného prejavu v našom živote. Písmená v slove, kde každé jedno treba ospevovať ako novonarodené bábätko či človeka, do ktorého sme zamilovaní. Je komické, ako rýchlo sa dokážu hormóny späté so srdcom v tele vzbúriť a zrážať myseľ nadol.