Author
Chcem ti povedať, čo si mi spôsobil. Chcem ti povedať, čo všetko sa odohráva v mojej hlave. Chcem, aby si vedel o všetkom, čo ma trápi. O všetkom, čo cítim. O tom, ako neskutočne si ma zranil tým, čo si urobil. Tým, že si odišiel. Povedal si, že si nezaslúžim takého, ako si ty. Povedal si, že si zaslúžim viac. Že si nezaslúžim trpieť. Že chceš pre mňa to najlepšie…
Ak to tak teda je, tak prečo si to nespravil skôr?
Niekedy len tak sedíš a rozmýšľaš nad vecami, ktoré sa stali. Sedíš zatvorená v izbe so svojimi myšlienkami a po lícach ti steká jedna slza po druhej. Utekala si predtým tak dlho, tak dlho si sa tvárila, že si v poriadku, že ťa nič netrápi, že ťa nebolí to, čo sa stalo v minulosti… Aj keď sa to stalo dávno, možno pred mesiacom, pred rokom alebo keď si bola dieťa, no aj napriek tomu ťa to niekedy dobehne.
Bol si môj sen, celý ten čas, čo som obchádzala okolo teba. Dúfala som, že si ma všimneš. Tak veľmi som dúfala. No nič sa nestalo. Absolútne NIČ.
Nesťažujem sa, len som sklamaná. Venovala som ti mnoho úsmevov, objatí, obrovskú časť môjho krehkého srdca. Vedome či nevedome, odišiel si. Odišiel a nechal tu mňa. Vykradol si sa z môjho života akoby nič. Ostali mi po tebe len spomienky a bolesť v duši.
Sú to už celé roky od toho dňa, keď som ťa prvýkrát videla. Hneď som vedela, že budeš mojou láskou. Mal si vtedy priateľku. Napriek tomu to však netrvalo dlho a boli sme spolu. Ty a ja. Bol si jediný dôležitý človek v mojom živote. Ružové okuliare, neskutočná láska, akoby osud. Bola som presvedčená, že si ten pravý. Aj ty si mi raz povedal, že si myslíš, že som tá pravá. Napokon, boli sme spolu takmer 4 roky…
Len tak si sedím na terase jednej z miestnych reštaurácií a rozmýšľam. Rozmýšľam, či sme sa vážne museli dostať až do takého štádia, kde sa už ani len kúsok nezaujímame jeden o druhého. Nikto nikomu nenapíše. Nikto o nikoho ani len nezakopne.
Minule som ťa stretla, pamätáš si? Na chodníku oproti nákupnému centru. Bol si taký šťastný… Hlavou mi hneď preletela otázka, prečo si nebol taký šťastný so mnou?
Viem, aj ty si si občas domýšľala, každá z nás to robí. A často je to predzvesťou našej skazy… Neznášala som tú malú kontrolku v svojej hlave, ktorá vravievala: Čo ak? Čo ak majú pravdu? Čo ak to len predsa tak bolo? Čo ak mi klamal? Veď každá z nás si tým prešla. Hádkami, obviňovaním, nedôverou, vysvetľovaním, udobrovaním… A nakoniec si si aj tak priznala, že to tak nemuselo byť. Je fajn držať si v živote svoje „druhé ja“, teda mať priateľku, ktorá je schopná sa aj o druhej ráno postaviť na nohy a utekať za tebou, lebo ti práve došlo víno.
