Author
Tieto slová patria tebe.
Áno, tebe…
Občas, keď hľadíš na nočnú oblohu posiatu trblietavými hviezdami a vdychuješ chladný večerný vzduch, spomínaš si na niektoré pasáže príbehu tvojho života. Iste, sú spomienky, ktoré by si najradšej zapísala niekde pomedzi tie hviezdy, aby ich videl každý, ale potom sú tu tie, pri ktorých tvoj úsmev už nie je taký presvedčivý…
Nechaj ho ísť… Mala by si. Tak to bude pre Teba lepšie. Tak to bude správne, aj keď Ti to práve v tomto momente tak vôbec nepripadá. Možno si od začiatku vedela, že ten deň raz príde. Deň, keď sa z vás znova stanú úplne cudzí ľudia.
Nechať ho ísť. Nemalo by to byť také ťažké, také ochromujúce…Veď ste nikdy neboli to, čomu sa vraví jedna duša v dvoch telách. Podvedome si vedela, cítila si, že toto nie je rozprávka, ktorá sa končí známym: „A žili šťastne, až kým nepomreli.“
Ešte stále si mojou súčasťou, ešte stále si mojou bolesťou… Aké to bolo naivné, keď som bola presvedčená, že už som v poriadku, že všetky rany, ktoré mi náš rozchod spôsobil, už sú zahojené! Kdeže. Je to všetko len pekne krásne potlačené, hlboko schované.
Pochopila som to vtedy, keď si sa mi znova znenazdajky ozval. A mne sa z očí vyvalili prúdy sĺz. Ale vieš čo? Po prvýkrát som mala dostatok síl na to, aby som ti neodpísala. Niežeby som nechcela…
Čo ak ostáva jediná možnosť, ako sa stále necítiť hrozne a to prestať cítiť… Úplne, navždy? Láska, tak otrasne otrepané, no krásne a silné slovo vyjadrujúce mnoho túžob, pocitov, myšlienok. Existujú tisíce možných i nemožných teórií, týkajúcich sa tohto nenahraditeľného prejavu v našom živote. Písmená v slove, kde každé jedno treba ospevovať ako novonarodené bábätko či človeka, do ktorého sme zamilovaní. Je komické, ako rýchlo sa dokážu hormóny späté so srdcom v tele vzbúriť a zrážať myseľ nadol.
Moje drahé!
Áno presne vy, čo ležíte doma na posteli a neviete prestať plakať do vankúša. Neviete prestať myslieť na to, čo sa vlastne stalo, ako sa to stalo a prečo sa to stalo. Neustále hľadáte odpovede, avšak tie stále neprichádzajú. A tak každý večer zažívate rovnaký kolotoč, pričom sa zdá, že niet cesty von.
Môžem vám teraz rozprávať, ako to prejde, ako všetky tie rany zahojí čas a všetko bude dobre. Určite áno, ale nie hneď.
Berieš do ruky ďalší pohárik, aj keď vlastne nezvykneš piť, sama vieš, že už máš dosť, ale stále nekončíš, piješ ďalší a ďalší a so stúpajúcou hladinou alkoholu v krvi sa otváraš, konečne z teba vychádzajú tvoje pocity, myšlienky, city, jednoducho to, čo si v sebe držala tak dlho, konečne ide von. A ide to von vo forme dobre známych sĺz, a všetci sa na teba pozerajú a majú úsmev na tvári, pretože dobre vedia, ako dlho si bola silná a sú na teba pyšní. Na to, ako to všetko zvládaš.
