Hosť

Je to už dávno, odkedy som naposledy písala. Možno je to tým, že som tak dlho necítila vôbec nič. Alebo to len priveľmi bolelo. Ale teraz prišiel čas obzrieť sa späť, a tak píšem. Kvôli sebe.

Ty, ktorý si bol prvý, si ma naučil, čo vlastne znamená ľúbiť. Prišiel si neočakávane a stal si sa mojím všetkým. Otcom, bratom, najlepším priateľom. Podarilo sa ti preboriť moje múry a hradby, ktorými som sa poctivo ohradila. Videl si ma. Uzdravil si ma. Bol si ako záhradník, pod ktorého rukami som rozkvitla.