Author
Je asi pol druhej ráno a ja sedím na balkóne s pohárom červeného sladučkého vína v ruke a pozerám sa na hviezdy. Sem-tam sa zadívam, aké zvláštne obrazy vznikajú z dymu zapálenej cigarety, a rozmýšľam. Nad životom. Nad tým, ako nám občas dáva čo i len na sekundu zmysel a zrazu, ani sa nestihneme spamätať, a opäť žijeme v chaose.
Zažila si to niekedy? Ten pocit, ako si sa necítila ako jeho jediná? Ten hrozne skľučujúci pocit vo vzťahu klamstiev, sklamaní a iných „nevedomých“ podrazov? Bol to pocit? Alebo si si tým už bola istá ako ja? Nech to je čokoľvek, je to hrozné a úplne ti rozumiem… Až ma mrazí, že to píšem. Takéto veci určite nechce nikto z nás cítiť. Nepríjemné je, že aj keď o tom vravíš, len málokto ti verí, pretože sa aj napriek všetkej bolesti snažíš byť silná.
Ukázal si mi lásku, no potom si ju premenil na bolesť. Ani si nevieš predstaviť, ako ťažko sa mi niečo také píše. Sama nechápem, prečo to robím. Či je to smútkom, alebo len bezmocnosťou. Bojím sa premýšľať, uvažovať, rozprávať, ak ide o teba. Bojím sa, že pri každej myšlienke na teba už nebudem schopná ďalej fungovať, že moju myseľ pohltíš natoľko, že už nebude schopná pracovať, že už nebude bez teba vedieť existovať.
Písanie bolo pre mňa vždy formou terapie a činnosťou, pri ktorej som bola sama sebou. Sú to dva roky, kedy mi vyšiel môj prvý článok a rozhodla som sa ísť za svojím snom. Mala som z toho zmiešané pocity a nevedela som, čo mám čakať. V tom období vypukla pandémia a môj život začal naberať na obrátkach. Jednoducho povedané, začal sa očisťovať po každej jednej stránke.
Presne v tieto večery, keď nemôžem zaspať ani po náročnom dni, ktorý som prežila, a cítim sa tak veľmi osamelo aj v byte plnom ľudí, sa mi v hlave prehráva vlastný film plný krásnych spomienok. Spomínam si na momenty, keď som mala iskričky v očiach, motýle v bruchu, triašku v kolenách, úsmev na perách a môj smiech sa ozýval na kilometre ďaleko. Moje srdce bolo plné lásky, krásnych západov slnka, nekonečných rozhovor a úprimných objatí.
Tri hodiny ráno a ty premýšľaš, či si vlastne spala. Či ten krátky úsek, ktorý sa ti rozplynul v čase, môžeš nazvať spánkom alebo si bola po celý ten čas bdelá, len si na chvíľu vypla myseľ. Nevieš… Skutočne nevieš, či sa ti podarilo zaspať, ale s istotou si presvedčená o tom, že už ďalej nevládzeš na neho myslieť. Vyčerpáva ťa to. Dusí ťa to. Vyprcháva z teba život každým nádychom, pretože si uvedomuješ, že si dávno prestala žiť a výčitky nie sú to, čo ti pomáha.
