Hosť

Snažila som sa naozaj DLHO. Pýtala sa, prečo vlastne a či to skutočne stojí za to. Toľkokrát som sa obetovala, že som neustále zabúdala, kto vlastne som. Snažila sa prísť na to, akou cestou vlastne idem a prečo po nej vôbec kráčam, keď tu nie je jediná vec, ktorá by sa mi na nej ešte páčila? Presviedčala som sa, že to bude lepšie, že časom možno veci predsa naberú ten správny smer, že ak budem na to dostatočne silno myslieť, proste si ten happy end sama privolám. Och bože, stala som sa presne jednou z tých žien, na ktorých naivite som sa kedysi len s ľútosťou pousmiala.

Je ťažké odísť…

No ešte ťažšie zabudnúť. Ako sa hovorí, čas vylieči všetky rany, no často tá cesta „po“ nie je prechádzka ružovou záhradou. Je to mnohokrát zložitejšie ako samotné trápenie sa pri osobe, ktorú sme mali na dosah…

„Chce to čas.“ Áno, táto veta znie v mojej hlave už hodnú chvíľu a ja s ňou neustále bojujem… A možno nie som sama. Mrzí ma, ak si takým ťažším obdobím prechádzaš aj ty, no ver mi, že túto ťarchu nemusíš na svojich ramenách niesť sama. Určite máš okolo seba ľudí, ktorí ťa podporia, pomôžu ti v tých ťažkých časoch, kedy človek nevie, akým smerom ísť…

Občas sa ocitáme na rázcestí medzi ukončením vzťahu a snahou opäť všetko zachrániť. Možno sa sami seba pýtame, či to má vôbec zmysel… No na to si musíme odpovedať, bohužiaľ, len my. V takýchto momentoch za nás totiž nerozhodne nik iný. My sme sa od samého začiatku snažili, aj keď sme videli, čo nám to všetko prináša. Momenty dobré i zlé… A tak rozhodnutie ostáva niekde v povetrí.

Spomeň si na chvíle, kedy sa zo vzťahu stal priestor, v ktorom musíš všetko ukrývať. Miesto, kde sa nemôžeš odhaliť celá, kde nie je možné odkryť svoj strach, všetky svoje myšlienky, každý kúsok z teba… Spomeň si na to, aké skľučujúce bolo žiť s niekým, s kým si to nebola ty, pred kým si si nemohla dovoliť byť sama sebou. A možno na to, milá žena, ani spomínať nemusíš. Možno tým práve žiješ…

Nezaľúbila som sa hneď… Bolo to skoro, ako keď zapnete film, ktorý vám najprv hrá iba tak v pozadí, vy pomedzi to robíte množstvo iných vecí a ani si neuvedomujete, ako postupne pomaličky nechávate za sebou všetko ostatné okrem toho filmu. Nie preto, že by ste chceli, ale preto, lebo vám už zrazu pripadajú všetky tie ostatné činnosti až komicky nepodstatné. A zrazu sa pristihnete pri tom, ako s úžasom hľadíte na film, premýšľate nad tým. čo sa stane ďalej a počas reklamy sa neviete dočkať novej scény…