Hosť

Už ani nemám silu nenávidieť sa za to. Pretože áno, aj touto fázou som si prešla. Predchádzala jej etapa, ktorá nemala konca a počas ktorej som cítila len nekonečný smútok. Myslela som si, že sa to nikdy nepretne, no to som ešte netušila, že sa smútok pretaví do nenávisti voči mne samej. Krehká nostalgia s tak výraznou silou bola vystriedaná pocitom hnevu, vďaka ktorému som voči sebe cítila toľký odpor… Vyčítala som si, že mu neviem povedať dosť. Že aj napriek tomu, že tu už nie je, ja nedokážem zabudnúť a zanechať za sebou aj lásku, ktorá ma nikam nedoviedla.

Dvaja ľudia a silnejúce svetlo navôkol… Spoločne vychádzajú z priestoru, v ktorom sa necítili istí, strácali sa v jeho zákutiach, avšak teraz pozorujú zmenu. Všetko je jasné, ich srdcia nevrhajú žiadne tiene, ktoré by si navzájom dokázali ublížiť. Konečne… Doteraz mali možnosť zažiť, aké to je, keď ich srdcu ubližuje jedno ďalšie. Zabúdajú na tú temnotu, pred ktorou jeden druhého zachránili. Viac ako seba vnímajú len jeden pár očí, v ktorom sa našli aj stratili. Chcú cítiť a vedieť všetko, sú hladní po emóciách a po láske, ktorou sa nevedia nabažiť.

Keď sa tak nad tým zamyslím, začalo sa to už v mojej puberte. Ten pocit, že sa mi niekto, za koho by som dala ruku do ohňa, otočil chrbtom… Podkopol mi nohy, do očí vravel úplne niečo iné ako za chrbtom. Nikdy na to nezabudnem. Bolo to moje prvé vzťahové sklamanie, vďaka ktorému som bola nútená zamýšľať sa, prečo sú niektorí ľudia takí krutí.

Všetci hovoria o tom, aké je dôležité zvážiť, koho si vyberieme za partnera. Môže nám zlomiť srdce, okradnúť nás o čas, zničiť našu vieru v lásku. Ženy sa cítia ponížene, muži mnohokrát odchádzajú zo vzťahov o niečo chudobnejší… No nikto nespomenie, aké je dôležité dať si pozor na priateľov. Na ľudí, s ktorými takisto trávime veľa času. Na tie osoby, ktoré nás mnohokrát ovplyvňujú a ani o tom nevieme, pretože zmena prichádza pomalým, občas aj zákerným tempom…