Hosť

Často najbolestivejšia, najnezabudnuteľnejšia a v danom momente priam večne trvajúca. Zhluk udalostí, citov i pocitov, spomienok, dotykov či bozkov a, samozrejme, ľudí. Všetkého a často i viac ako tohto. Vytvárajúc a jedným slovom opisujúc minulosť. Azda si nespomeniem ani na jeden jediný moment, kedy by mojou mysľou neprebehlo niečo, čo už by dávno malo byť zabudnuté.

Porozprávame sa naposledy. Ja ti poviem, čo cítim, aj to, čo necítim. Poviem ti, ako sa hnevám aj ako sa nehnevám. Budem sa zamotávať do svojich viet, len aby som nepovedala niečo hlúpe či naivné a nakoniec to celé bude aj tak znieť hlúpo a naivne. To som typická ja.
Rada by som ti vysvetlila niektoré veci, lebo tvoje priveľké ego ich pochopilo tak hlúpo, tak inak.

Tenkrát před pár lety, kdy ještě sociální sítě neovládaly naše životy, krása se neukazovala přes fotky a city nepsaly přes zprávy, v té době jsme se my dva potkali. Ano, je to už pár let. Byli jsme ještě děti, ale co mohu říct jistě, že jsme to už tenkrát oba cítili. Naše cesty se potkaly tak nějak náhodou, ale ve vzduchu ta bouře byla ještě hodně dlouho. Od prvního pohledu jsem čekala snad půl roku, než jsme tě zase znovu spatřila. 

Puto… Každý z nás si predstaví pod týmto slovom niečo iné, citové puto k nejakej veci, ku zvieraťu… Ja si pod týmto slovom predstavím práve teba. Z nejakého dôvodu sa otec vytratil z môjho života, ešte keď som bola maličkým dievčatkom a nevedela som, čo ma čaká. Ja som vďačná, lebo som sa naučila si vyriešiť veľa vecí sama a mnoho mi to do života dalo. Za celé detstvo mi on ako človek vôbec nechýbal. 

Dlho som na teba nemyslela. Už je to niekoľko mesiacov, asi to už môže byť viac ako rok. Dnešok je iný. Dnešok sa zapíše do mojej knihy. Do tej spomienkovej. Zapíšem si tam tvoje meno. Kedysi tam bolo len tvoje meno. Avšak ako dni išli, tvoje meno sa objavovalo čoraz menej, nahrádzali ho iné, až sa úplne vymazalo. V mojom srdci zostalo… Aj v hlave, avšak už nebolo tak dôležité. Už som tvoje meno nespájala s láskou, nespájala som ho so spomienkami, nespájala som ho so sebou.

Ľudia sa majú radi, ľúbia sa, milujú. Vyznávajú si to verejne na sociálnych sieťach. Rôzne statusy, fotky, pesničky. Ako veľmi sa k sebe majú. A je to pekné.
Ale nikto nie je ochotný kvôli tomu druhému umrieť. Obetovať sa. Položiť zaňho život. Aká je to teda láska? Čo to teda znamená, že si dvaja ľudia vymenia srdcia? Že jeden drží v dlaniach srdce toho druhého?