Hosť

Navždy ostaneš mojím pravým. Ale nie tak, ako si asi myslíš…
Nie tak, aby tvoje ego rástlo.
Nie tak pravým, že sa do môjho náručia môžeš kedykoľvek vrátiť.
Nie tak pravým, že na teba budem navždy čakať.
Nie tak pravým, aby si bol mojím svetom.
Nie takým pravým, a pritom presne tým pravým… 

Je jeden z tých dní, keď sa mi nechce vstať do dňa a mám pocit, že je všetko márne. Že nič nemá zmysel a že pominuteľnosť vyhráva, tak načo sa niečomu a niekomu venovať?

Stojím hodinu v sprche a ešte som ani nepustil vodu. Snažím sa pritom myslieť na to, že nechcem myslieť.

Na konci si uvedomujeme, čo všetko sme obetovali.
Na konci si uvedomujeme, koľko chýb sme urobili.
Na konci si uvedomujeme tú lásku, ktorú sme do toho dali.
Na konci prichádza smútok, uvedomenie, hnev, poučenie.
Vyzerá to tak, že som pri našom konci…

Začínal sa chladný november a ja som sedela v kresle premýšľajúc nad minulosťou i budúcnosťou. Vonku prevládal mráz, ktorý zdobil nejeden strom. Chlad nezdobil krajinu iba tam vonku, ale vládol i v mojom vnútri. Povedala som si, že o láske, objatiach i náklonnosti nechcem nič počuť. Jednoducho som to odstrihla zo života. Týmto mojím chladom a neprístupnosťou som sa cítila oveľa lepšie. Nik ma nemohol zraniť, no za múrmi môjho bytu som to bola stále ja, bez masky chladnej, bezcitnej i bez emócií. Zrazu mi pípla správa, v ktorej stálo: ,,Som pri dverách.“ 

Posledné dni, keď idem von, mávam veľmi zvláštny pocit. Hľadám ťa všade. Neviem prečo ani načo. Asi si chcem dokázať, ako som nad vecou. Či to dokázať tebe? A je to vlastne pravda?
Lebo boli momenty, kedy som ťa na sekundu uvidela. Moje srdce sa rozbúšilo a cítila som sa, ako keby som nemohla dýchať. Keď sa moje oči pozreli poriadne, zrazu si to nebol ty a ja som sa upokojila. Ale píšem tu, ako ti chcem dokázať, že v mojom živote nehráš žiadnu rolu. Snažila by som sa tváriť, že som v pohode. Verím si, že som dobrá herečka.

Občas mám dni, kedy len tak sedím na gauči so šálkou čaju v ruke a premýšľam… Spomínam na tie najšťastnejšie okamihy života, no aj na také, ktoré by som najradšej vymazala z pamäti. Nie preto, že by boli negatívne, no bolesť a nespočetné množstvo otázok, ktoré mi spôsobujú, ma neskutočne ťažia… Čím viac sa ale snažím zabudnúť, tým viac sa mi vynárajú v mysli. Nech sa snažím akokoľvek pred nimi utiecť, vždy ma dobehnú. V poslednej dobe premýšľam viac, ako by bolo vhodné. Dôvodom mojich bezsenných nocí je on.