Hosť

Vieš, že viem, že moje slová nezmenia minulosť, nezmenia ani budúcnosť, asi ani prítomnosť, ale chcem napísať, že mi nesmierne chýbaš. Ako človek. Chýbam ti aj ja? Asi nie. Chcela by som veriť, že ti aspoň trošku chýbam, len to nedáš najavo.
Ako keď si mi povedal, že na mňa myslíš, a keď ja som s prekvapením povedala, že to tak nevyzerá, povedal si len, že ty vieš. Rada by som vedela, či sa niečo zmenilo. Či si sa zmenil ty a tvoje pocity. No nedozviem sa to.

Není to tak dávno, kdy jsem se radovala, že jsem z toho šíleného kolotoče vystoupila a šla svou vlastní cestou. Vrátila ses. To ti vždycky šlo. Odejít, když jsem tě nejvíce potřebovala a vrátit se ve chvíli, kdy jsem začala být šťastná.

Mám v sobě tolik nepopsatelných pocitů, tolik štěstí a smutku zároveň. Neuvěřitelně se to ve mně pere a já nevím, jak dál.

Navždy ostaneš mojím pravým. Ale nie tak, ako si asi myslíš…
Nie tak, aby tvoje ego rástlo.
Nie tak pravým, že sa do môjho náručia môžeš kedykoľvek vrátiť.
Nie tak pravým, že na teba budem navždy čakať.
Nie tak pravým, aby si bol mojím svetom.
Nie takým pravým, a pritom presne tým pravým… 

Je jeden z tých dní, keď sa mi nechce vstať do dňa a mám pocit, že je všetko márne. Že nič nemá zmysel a že pominuteľnosť vyhráva, tak načo sa niečomu a niekomu venovať?

Stojím hodinu v sprche a ešte som ani nepustil vodu. Snažím sa pritom myslieť na to, že nechcem myslieť.

Na konci si uvedomujeme, čo všetko sme obetovali.
Na konci si uvedomujeme, koľko chýb sme urobili.
Na konci si uvedomujeme tú lásku, ktorú sme do toho dali.
Na konci prichádza smútok, uvedomenie, hnev, poučenie.
Vyzerá to tak, že som pri našom konci…

Začínal sa chladný november a ja som sedela v kresle premýšľajúc nad minulosťou i budúcnosťou. Vonku prevládal mráz, ktorý zdobil nejeden strom. Chlad nezdobil krajinu iba tam vonku, ale vládol i v mojom vnútri. Povedala som si, že o láske, objatiach i náklonnosti nechcem nič počuť. Jednoducho som to odstrihla zo života. Týmto mojím chladom a neprístupnosťou som sa cítila oveľa lepšie. Nik ma nemohol zraniť, no za múrmi môjho bytu som to bola stále ja, bez masky chladnej, bezcitnej i bez emócií. Zrazu mi pípla správa, v ktorej stálo: ,,Som pri dverách.“