Autor
Ak by som ťa chcela nahnevať, dokázala by som to? Dokázala by som v tebe prebudiť aspoň nejaký cit? Lebo o lásku som sa pokúšala a bezúspešne… Asi by som sa už nemala pokúšať o nič.
Ak niekto nemá záujem o ten najkrajší cit, tak potom o čo má záujem? Ty však nemáš záujem o mňa…
Tam bude asi ten problém.
Ani neviem, prečo dnes opäť píšem. Čosi ma znovu prinútilo zasadnúť k počítaču a dať von všetko to, čo sa vo mne odohráva. Niežeby som sa nemala komu zdôveriť… Len si myslím, že by to nemalo ten efekt. Možno by som zostala nepochopená, možno by dialóg pomaly ovplyvňoval tok mojich slov, a tak by som na konci nemala pocit, že som vyslovila to, čo vysloviť chcem. Preto si radšej sadám k počítaču, nechávam svoju myseľ voľne plávať, dôverujúc jej, že ma navedie tam, kde nájdem nejaké odpovede.
Chýbam ti? Túto otázku som si položila už toľkokrát a stále je odpoveď rovnaká. Nie. No pýtam sa, prečo? Nie som taká výnimočná, aby som ti chýbala? Nie som… Pre teba…
Čo sa však stalo, že ty si tak výnimočný pre mňa? Ako sa toto celé udialo – že v niekom sa prebudí ten pocit výnimočnosti a v druhom nie? Nemali by sme obaja vidieť to úžasné, čo v sebe máme? Mali… Ale jedine, ak by sme mali oči otvorené obaja. A ak sa pozeráme na osobu aj s otvoreným srdcom.
Vtedy, keď sme boli spolu naposledy…
Vtedy, keď som sa ti poslednýkrát pozrela do očí…
Vtedy, keď som ťa naposledy držala za ruku…
Vtedy… Keď som ti povedala posledné: „Ahoj a ďakujem…“
Ak by mi niekto v tú chvíľu povedal, že to je koniec, alebo že je to posledná príležitosť, spravila by som veľa vecí inak…
Prečo práve dnes mám taký zvláštny pocit v žalúdku? Prečo práve dnes na teba myslím a je to tak intenzívne? Prečo je dnešok iný? Prečo sa zrazu vraciaš, aj keď sa vôbec nič nezmenilo? Keď zavriem oči, vidím ťa, a to už som ťa dlhšie nevidela. Nechcem už na teba myslieť. Sú dni, kedy si na teba nespomeniem. Ale niektoré večery ma dobehneš. Je to, ako keby si zaklopal na moje dvere a spýtal sa ma, či som doma, ja neodpovedám, lebo ťa nechcem vidieť, a tak ty odchádzaš, no ja začínam premýšľať, čo si asi tak mohol chcieť.
Prečo na teba stále myslím, keď som si sľúbila, že ťa už navždy vymažem z môjho života? Možno sa tými myšlienkami snažím pripomenúť si tie rany, tú bolesť a to, že niečo také už viac nesmiem dovoliť, že nemôžem niekomu, kto o to nestojí, darovať aj to posledné. Neviem, prečo je to tak, no občas sa jednoducho pristihnem, ako na teba myslím, hoci som sa zaprisahávala, že sa to viac nestane. Kedysi som si pri tebe kládla otázku: „Prečo skrátka nemôžeš byť môj?“, no za ten čas sa však tá otázka zmenila…
