Hosť

Zrazu tu ostalo ticho. Iné ako doposiaľ. V túto noc poslednú. Začínam si prehrávať všetky naše posledné spomienky, naše posledné rozhovory, naše posledné my. Už je to nejaká doba. Vzťahy sa menia. Hlavne keď sa už nerozprávame, nestretávame. Naše spomienky blednú. Vytvárame si nové, v ktorých nie sme. Vety, ktoré sme si hovorili navzájom, rozprávame iným. Už sa nezaujímame o to, ako sa máme…

Raz mi jeden mne veľmi blízky človek povedal: „Nikdy nevieš, čo ti život prinesie.“ Samozrejme bez pochýb som mu pritakala v jeho myšlienke, aj keď som mala práve v hlave milión otázok a milión možných i nemožných odpovedí na ne.
Chcela som ho v tej chvíli zastaviť, silno objať a koniec koncov už nikdy nepustiť. Avšak takáto možnosť či takýto variant už viac nebol možný.

Vieš… To, že niekoho budeme ľúbiť, hoci nám ublížil. Možno nám do života neskôr príde ON, ten, s ktorým to bude ono a budeme cítiť, že nás opäť zlepil dokopy, no niekde hlboko vnútri budeme mať stále jemným, takmer neviditeľným písmom napísané jeho meno. Nezabudnem na moment, keď som to cítila po prvýkrát… Ten smútok, bolesť, ktorá mi prenikla cez kožu a zaplnila prázdny priestor v každej bunke môjho tela, trpkú chuť žiadostivosti, po ktorej mi náhle vyschli pery, to ,,vytriezvenie“. 

Čo ak som niekomu nevedomky zlomila srdce?
Čo ak som niekomu dávala zbytočné nádeje?
Čo ak som si toto ani neuvedomovala, a tak ľuďom ubližovala?

Dokážem žiť s týmto pocitom? Nedokážem, a tiež neviem, ako sa ho zbaviť… Ako sa zbaviť kameňa na srdci, ktorý ma ťaží… Ako vysvetliť všetko, čo som spravila zle… Ako sa ospravedlniť ľuďom, ktorých sa to týka… Ako začať odznova a s čistým štítom…

Čím viac ideme ďalej, o to viac sme nenásytní a túžime po hmotných veciach. Pritom však zabúdame na vnútorné bohatstvo. V našich životoch si medzi sebou závidíme, lebo ten má viac ako ja, nenávidíme sa, zostávame chladnými, naše srdcia sú bez lásky a duše bez šťastia. Namiesto toho, aby sme obohacovali našu dušu, obohacujeme radšej vonkajšok a seba materiálnymi vecami. Nespávame, trápime sa kvôli nepodstatným veciam a dokáže nás rozhodiť aj úplná banalita.