Author
Celý život jsem se bála lásky. Sledovala jsem jí zpovzdálí. Nejsem kariérista, ale chtěla jsem v životě něco dokázat sama pro sebe.
Chtěla jsem být na sebe opravdu hrdá. Dnes sedím u obrazovky a čtu si příběhy jiných žen a přemýšlím nad uplynulým časem za mnou. Bála jsem se zodpovědnosti ve vztahu. Omezování, časového rozpětí, chemie…
Môj život by sa dal opísať jedným slovom: „Hľadanie“. Hľadanie seba samej, hľadanie lásky, hľadanie pochopenia. Viem, že mám rodinu, ktorá ma podrží, keď to bude potrebné. Viem, že mám priateľov, ktorým, aj keby som zavolala o polnoci, tak ma vypočujú a pomôžu, a viem, že mám aj priateľov – nepriateľov. Každý ich máme. Úprimne, veď sme ľudia.
V prvom rade sa ťa chcem spýtať, prečo ten vzťah tak veľmi potrebuješ. Je v poriadku, ak sa túto otázku samého seba (áno, tento článok je venovaný aj mužom) opýtaš aspoň raz za čas. Nie je však v poriadku, ak ti stále hlavou ide iba to a ty pomaly strácaš pojem o realite, lebo stále len premýšľaš nad tým, kde sa ten tvoj princ či princezná nachádza a či tá osoba, čo do teba nechtiac narazila v obchode, náhodou nie je ONA.
Myslím si, že viacero z nás zažilo ten pocit, kedy nevieme ako ďalej… Nevieme, kam sa pohnúť, nevieme ani, ako zareagovať na situáciu, ktorú vám teraz porozprávam. Začalo sa to jedného krásneho dňa – asi tak nejako sa začína každý druhý príbeh o „láske“. Spoznala som chlapca, ktorý sa zdal byť neskutočný. Smiali sme sa na každej veci, čo sa udiala. No aby som nepreskakovala, spoznali sme sa vtedy ešte u mojej bývalej kamarátky. Z ničoho nič zazvonil zvonček a hádaj, kto prišiel…
Nie je to tak dávno, čo som aj ja blúdila. Blúdila som vo vzťahoch, v živote samotnom… Nevedela som nájsť vnútorný pokoj, strašili ma zajtrajšky a desila som sa prítomnej chvíle, pretože som doslova nevedela, čo s ňou. Nevedela som, ako sa vysporiadať s tým, čo cítim, a strácala som sa vo svojom vlastnom srdci. Kvôli tomu, že som mu nerozumela, vnímala som ho ako časť mňa samej, ktorá bojuje proti mne.
Som žena. Silná žena. Ale plačem. Plačem, keď sa mi vynoria spomienky, ktoré sú tak bolestivé. Tie, ktoré by ste najradšej vymazali zo svojej hlavy. Alebo prinajmenšom v mysli ich zamkli do priehradky s názvom – Už nikdy viac. A práve keď som sa cítila tak zničená. Vtedy, keď ma pocit bezmocnosti držal niekoľko dní. Ty si tu nebol.
