Autor
Minimálne raz v živote sa s touto otázkou každý z nás stretne, skôr či neskôr. Možno to bude v situácii, kedy nebude nutné, aby sme na ňu odpovedali. No myslím si, že je dobré, aby sme si na ňu vedeli odpovedať aspoň sami pre seba.
To, že si viem na túto otázku odpovedať, značí, že si uvedomujem, čím všetkým som si v živote prešla a čo všetko som zažila.
Možno sa ti spočiatku bude zdať, že to so mnou také ľahké nebude. Že to bude trochu nuda, pretože už dávno sa neviem nadchnúť len tak… Z ničoho nič… Z okamihu na okamih. To, čo ma vie nadchnúť, sú spomienky, v ktorých sú ľudia stále rovnakí ako dnes. Takí, čo sa nezmenili, aj keď sa v ich živote vyskytlo niečo, čo by ich zmeniť mohlo. Ale oni odolali. Vydržali. Nezanevreli… Dnes už nestratím hlavu, keď sa na mňa usmeje pekný muž.
Určite aj ty premýšľaš nad tým, ako sa to mohlo stať, a možno viníš aj seba. Veď prečo inak by sa to skončilo tak, ako sa to skončilo? Vieš, tak to chodí, ak si pripustíme k telu niekoho, koho by sme sa radšej mali strániť. Po čase už ani nevieme, čo presne cítime, a nechceme si priznať, že nás ten druhý naozaj nemiluje. Iba to hrá, alebo si už ani s touto fraškou nerobí starosti. Tak radšej obviňujeme seba, že sa nesnažíme dosť…
26. september 2019… Nikdy som si nemyslela, že si budem rozumieť s človekom tak, ako som si rozumela s tebou. Rozprávali sme sa, spoznávali, vtipkovali. Jeden večer som zistila, že vzťah s priateľkou, ktorý si spomínal, že máš na začiatku leta, už viac nefungoval, a tak ste sa rozišli.
Po čase som začala cítiť viac, ako by bolo vhodné…
Tak nespútaná. Schopná oddanosti, nekonečnej lásky, ale aj doživotnej nenávisti. Strávených nespočetné množstvo preplakaných nocí. A nasledujúce dni usmievajúc sa na ostatných, akoby nikdy nepoznala žiaľ. Akoby nikdy nebola ranená a ani nikým zranená. Spievajúc si v sprche, aj keď nikdy presne nepoznajúc celý text hranej piesne. Predierajúc sa húfom ľudí a nikdy nedávajúc najavo strach či akúkoľvek obavu. Robiac si hlavu ťažkou, v čom bude lepšie vyzerať a čo viac ukáže jej ženskosť.
Nikdy som nebola človekom, ktorý by rád riskoval. Taký ten typ, čo sa bezhlavo vrhne aj do toho, čo ho desí, a nepremýšľa nad dôsledkami. Vždy som patrila medzi tie ustráchanejšie dievčatá, ktoré len stáli v kútiku a občas sa triasli, aby sa ich zlé predstavy nenaplnili. A už vôbec nikdy som nebola schopná o svojom strachu hovoriť. Nechávala som si to, čoho som sa tak bála, pre seba a niekedy som pred tým privierala oči aj ja sama.
