Hosť

Celý život hľadáme akýsi kúsok do pomyselnej skladačky. Veríme tomu, že ak bude niekto stáť pri našom boku, zrazu budeme kompletní. Bude z nás jeden pevný a stály celok. Už viac nebudeme sami a nebudeme musieť čeliť veciam tam vonku. Vždy, keď sa budeme potrebovať ukryť pred realitou, len sa schúlime do niekoho náruče. Nespočetné množstvo dôvodov, prečo nechceme kráčať svetom osamote. Nespočetné množstvo pozitív, keď niekto vstúpi do našich životov. Nielen pre naše vnútro, ale aj pre náš vonkajšok.

Tisíckrát som ti chcela napísať, no nikdy som to neurobila. Vždy som si povedala, že je to zbytočné, že len v tvojich očiach budem ja tou, ktorá nezvládla prehru a odmietnutie. Viem, že by si mojim slovám nerozumel. Ty to celé vnímaš inak a myslíš si, že to bol šťastný krok. Nebudem ťa presviedčať o opaku. Nateraz by to bolo márne. No kdesi v kútiku duše viem, že raz mojim slovám porozumieš. Len ak by boli vyrieknuté teraz, nepadli by na úrodnú pôdu. Avšak niečo podobné si raz povieš i ty sám…

Nemám rada, ak niečo zostane nedopovedané, alebo ak nám v hlavách ostanú veci, s ktorými si nevieme spojiť uspokojivý záver. Pretože takéto záležitosti zostávajú v nás a dokážu sa potom vynoriť v tých najneočakávanejších chvíľach. Objavia sa pred nami, keď sme na ne pripravení najmenej a život tak dostáva farby, ktoré si neželáme pozorovať. Ale pomaly som sa dostala do bodu, kedy mi je jedno, či po sebe zanechám nejaké otázky. Vieš, ja chcem len jedno – byť šťastná. A s tebou to, žiaľ, nešlo.

Kto miluje, ten chce darovať seba samého. Vždy som túžila po tom spoznať niekoho. Nielen tak niekoho, ale niekoho, kto bude pre mňa špeciálnym. Niekto, komu budem môcť povedať o všetkých svojich radostiach i strastiach. Niekoho, komu sa naplno oddám a naopak i on mne. Niekoho, z koho budem doslova i do písmena paf. Niekoho, koho zaplavím láskou, citmi i pocitmi. Napokon… Nemusela som ani čakať, pretože sa sčista-jasna niekto taký i objavil. 

Pozná to takmer každá jedna z nás. Sme „len“ ženy.  Slovo len vyznieva tak zvláštne, ako keby sme boli nejaké menejcenné alebo bezvýznamné. Avšak opak je pravdou. Len v tomto zmysle znamená, že sme až tak veľmi dobré, že to občas hrá v náš neprospech. Je jedno, či máme pätnásť, tridsaťpäť, päťdesiat, stále ľúbime a veríme rovnako.
Máme to už akosi  v sebe… 

Neviem, kedy presne sa to stalo. Kedysi som bola iná. Spoločenská, družná, rada som trávila čas s ľuďmi. No potom sa niečo zmenilo. Niečo vo mne sa zmenilo tak veľmi, že chvíľami sa prestávam spoznávať. Nechýbajú mi rozhovory do rána a pocit, že som v prítomnosti len štyroch stien, vo mne nevyvoláva stiesnenosť, smútok ani osamelosť. Proste chcem byť sama. Úplne sama. A nemám chuť na tom niečo meniť.