Author
Po dlhých rokoch, keď som ti neustále odpúšťala a verila v tvoje sľuby, som sa nakoniec prebudila. Už mi nehovor, že ťa to mrzí – tie prázdne ospravedlnenia mi už dávno nedávajú nič. Každé tvoje „prepáč“ bolo ako bublina, ktorá sa rozplynula ešte skôr, než som stihla pocítiť, že by sa niečo aspoň trochu mohlo zmeniť. Už som unavená z neustáleho cyklu, kde si opakovane dával sľuby, a ja som na ne čakala, hoci sa tvoje činy nikdy nezmenili.
Možno to poznáš. Jeden deň si pre neho tá najdôležitejšia, cítiš sa milovaná, v bezpečí. Druhý deň je chladný, odmeraný, akoby si pre neho nič neznamenala. Potom opäť príde s peknými slovami, prísahou, že mu na tebe záleží, že to len on sám so sebou nemá vyriešené. A tak čakáš. Dávaš mu čas, priestor, trpezlivo ho nechávaš hľadať odpovede, ktoré nikdy neprídu.
Sedím v tichu a premýšľam. Nie o tebe, ale o tom, čo sme mali. Alebo skôr o tom, čo som si myslela, že sme mali a budeme mať. Pretože takto by som definovala náš vzťah – ako domýšľanie, ktoré veľmi dlhý čas nemalo konca. Už prešlo niekoľko mesiacov, odkedy si odišiel, a ja sa stále vraciam k otázke, ktorá mi nedáva spať: Miloval si ma vôbec?
Hovoríš si, že taký vzťah už nikdy nezažiješ. Bolí ťa myšlienka, že všetky tie chvíle, ktoré ste spolu prežili, sa raz stanú len spomienkou. A tak zostávaš. Hoci hlboko v sebe vieš, že toto nie je ono. Že to, čo medzi vami je, nie je láska, ale len jej ilúzia. Avšak čo i len pomyslenie na to, že by sa to celé skončilo, ťa núti panikáriť. Pretože istá časť tvojho srdca ti vraví, že možno ste si predsa len súdení…
Predstav si ženu, ktorá kráča životom pevne, s hlavou vztýčenou, a každý krok, ktorý urobí, je dôkazom jej nezlomnosti. Nie preto, že by sa narodila s nadľudskou odolnosťou, ale preto, že ju život naučil stáť na vlastných nohách. Je úspešná, samostatná, schopná – jej život je ako pevná stavba, ktorú vystavala sama, tehlu po tehle. A predsa, v tom pevnom svete, ktorý si vytvorila, existuje miesto pre lásku.
Viem, že nie je jednoduché čeliť tomu, čo sa stalo. Postaviť sa, otriasť prach sklamania zo svojich ramien a vykročiť vpred, keď niekto využil tvoju dôveru, zranil ťa a nakoniec ťa nechal stáť osamotenú s roztriešteným srdcom. Cítim tvoju bolesť, ten zvláštny mix smútku, hnevu a zúfalstva, ktorý sa usadil v tvojom vnútri a s každým úderom srdca ti pripomína, že niekto zranil tú najkrehkejšiu časť teba.
