Author
Všetci si na začiatku vzťahu prajeme, aby sa nič nezmenilo. Aby som sa nezmenila ja, on, okolnosti… Aby všetko zostalo také, aké to práve je – silné i krehké zároveň, opojné, plné nádeje, ktorá možno tíši bolesť aj z predošlých vzťahov. Pretože tie začiatky sú tak krásne… Ukážu nám, že žijeme niečím, o čom sme už zabudli i snívať. Niečím, o čom som sa domnievali, že sa to môže odohrať iba vo filmoch a určite to nebolo stvorené pre nás.
Chybou bolo, že som nedala životu čas. Čas na to, aby mi dokázal, že sa nezmýlil, že mi nechcel nijako ublížiť… Len ma chcel nasmerovať tam, kde som vždy chcela byť, a ja som sa na ceste, kam ma zaviedol, stratila. Bolel ma každý nádych, každé jedno ráno, ktoré mi trpko pripomenulo, že to, čo ma bolelo včera, nebolo zlým snom… Bola to realita. Chybou je, že som v tieto dni stratila i to, čo mi malo zostať. Nádej. Nadhľad. Silu ísť vpred, i keď som nevedela, čo ma čaká…
Sú dni, ktoré nás svojou silou zvalcujú. Už sa nám minuli sny, za ktoré by sme sa mohli skryť, už viac nemáme čím utíšiť svoju myseľ a upokojiť srdce. Už nám zrazu nezostane nič, len prítomnosť, o ktorej vieme, že bez väčších zmien nebude pokračovať do budúcnosti. Už vieme, že to, čo bolo zmyslom nášho života, bol len klam. Už to žiadny zmysel nemá. Už je to vzťah, z ktorého musíme vycúvať, ale do toho, aby sme robili kroky späť, sa nám veľmi nechce. Celá táto láska totiž bola krokom späť. Krokmi proti sebe…
Hladké zoznámenie, ktoré ústi do už nie tak celkom hladkého vzťahu, je pomerne častá záležitosť. Spočiatku to vyzerá veľmi sľubne – našla si niekoho, kto ťa zaručene rozosmeje, kto ti dáva pocítiť, že skvelo zapadáš do jeho sveta, a tak sa ti zdá, že si konečne stretla toho pravého, ktorý ti celý život tak trochu chýbal. Lenže potom sa dejú čudné veci. Času už spolu trávite čoraz menej, niektoré debaty ho otravujú, ty si vždy tou, ktorá sa musí pripomenúť. Spontánnosť zmizla, občas na pár dní zmizne i on, každá akcia si vyžaduje tvoju námahu.
Včera bol jeden z tých výnimočnejších dní. Pre jednu ženu špeciálne krásny, pre inú špeciálne bolestivý. Možnou za tou bolesťou bola strata niekoho, kto ju detstvom sprevádzal. Možno strata niekoho, koho detstvom chcela sprevádzať ona a nebolo jej to dopriate. A možno je ten dôvod úplne iný, skrytý hlboko v útrobách duše, no o to viac citlivejší. Nech sú tieto dôvody akékoľvek, jedna vec je istá… Nehovorí sa o nich. Pretože sa tieto dôvody jednoducho „nenosia“.
Ak by sme si pri výbere partnera mali dať navzájom jednu radu, mala by znieť nasledovne: „Počítaj s tým, že zamilovaná nebudeš večne.“ Pretože aj ten najružovejší začiatok každého vzťahu je vždy predsa len začiatkom. A čo nastáva potom? Realita. Život. Ničím neprikrášlený, občas len úplne čierny, bez farieb, zábavy a radostí. Život v celej svojej kráse, ktorý mnohokrát už taký krásny nie je. A preto… By sme sa na toho vyvoleného mali pozrieť aj inak ako cez ružového okuliare a dosadiť si jeho postavu do horizontu ďalších niekoľkých rokov nášho života, ak nie i desaťročí.
