Author
Mala som obdobie, kedy som od seba každého muža úspešne odplašila. Prečo? Dlho som tomu nevedela prísť na kĺb ani ja. Čiastočne som tomu porozumela až neskôr – vtedy, keď sa konečne nejaké ľady predsa len prelomili a ja som sa mohla spoznať aj očami niekoho iného. Odpoveďou mi bolo, že on si nebol istý. Že váhal, či má zmysel sa ku mne priblížiť. Pretože som vraj nevysielala jasné signály, že ho potrebujem…
Pravdepodobne si teraz sama. Možno sa práve pokúšaš zaspať a vykúpiť sa z tej reality, no ani toto ti nie je dopriate. Možno len sedíš, možno dopíjaš už niekoľký pohár a hľadíš do prázdna nechápajúc ničomu, čo sa v posledných mesiacoch okolo teba odohralo. Odosobnila si sa od toho, hoci sa ťa to hlboko stále dotýka. V istej chvíli si to popierala. Nebolo inej možnosti. Všetko bolo zrazu príliš rýchle, príliš bolestivé, príliš krehké, príliš… Príliš všetko. Len nie také, aké by si to chcela mať a ako si to očakávala.
Asi práve teraz ničomu nerozumieš. Bolí ťa každý nádych a zorientovať sa v realite či vo vlastných myšlienkach je problém. Odišiel. Možno bez slova, možno so slovami, že chce niečo iné, že ťa už nemiluje, že potrebuje zostať sám. Odišiel bez toho, aby si predtým cítila, že sa niečo deje.
A tebe sa zdá, že pomaly niečo z teba odchádza tiež…
Mnohým ľuďom dávame v našom živote zbytočne veľký priestor. A prisudzujeme im zbytočne veľkú dôležitosť. Dokážeme milovať tých, čo nemilujú nás, no na tom by ešte nebolo nič zlé ani zvláštne… Stane sa to. Občas sa proste zaľúbime trošku nesprávne a odtrpíme si to. Ale čo horšie je, je už fakt, že čím viac cítime, že nás ten druhý nemiluje, čím viac prejavov „nelásky“ od neho strpíme, o to viac trváme na tom, že to dáme do poriadku.
Je tu on, si tu ty a je tu ešte jedna osoba… Jeho bývalá. Nič výnimočné. Stretnúť muža, ktorý pred tebou nemal žiaden vzťah, je v dospelosti poriadna rarita. Čo už však také výnimočné nie je, je tvoje tušenie, že ich nespája len minulosť. Ale aj čosi, čo sa deje tu a teraz. Napríklad náklonnosť. Možno i láska, ktorá sa časom neotupila, ale práve naopak – odstupom času po rozchode a tvojím príchodom do jeho života rastie. A ty sa len pýtaš – čo s tým?
Zvykla som si na to, že môj život je sínusoida. Obdobia, kedy sa nedeje nič výnimočné, striedajú také, počas ktorých sa všetko pokašle. Rozsype, domrví, rozbije… Jeden problém nestihnem celý uhasiť a už vznikne ďalší. A práve tieto obdobia na najviac naučili vážiť si seba, a to nielen preto, že mi ukázali, koľko toho zvládnem a že vlastne žiadne „maximum“ svojich síl nemám, pretože vždy, keď som si myslela, že som ho dosiahla, som bola nútená túto hranicu ešte preskočiť.
