Author
Vraví sa, že kto si neváži málo, veľa si nezaslúži… Táto veta sa na mňa vynárala vždy, keď som sa rozhodovala, ako ďalej. Vzbudzovala vo mne deprimujúci pocit viny, čo malo za následok, že som sama sebe mnohokrát škaredo nadávala. Často som bola vo svojich očiach tá, ktorá si nedokáže vážiť maličkosti, úprimnú lásku a pocit, že niekomu na mne záleží. Mala som totiž jeden vzťah. Ideálny vzťah – ako by to mnohí nazvali…
Dlho som si myslela, že je to len moja slabina… Povedať rázne nie, ktoré vysloviť musím, aj keď láskou opité srdce často piští opak. Tak dlho som sa obviňovala za to, že neviem v tých správnych chvíľach zachrániť seba, ale radšej vyčkávajúc na zázraky potichu trpím. Ale nie som to len ja. Sme to my ľudia… Strach z koncov a s nimi súvisiacich nových začiatkov mnohokrát prehlušujú aj bolesť, ktorú cítime tu a teraz.
Netráp sa, že sa v ňom nevieš zorientovať. Veď si len pripomeň, aké je ťažké zorientovať sa sama v sebe. Ale nech si občas akokoľvek rozumieš či nerozumieš, musíš uznať, že v danú chvíľu robíš presne to, čo robiť chceš. Áno, možno ti niekedy prasknú nervy a povieš to, čo ťa neskôr mrzí. Možno z nejakej situácie zbabelo utečieš a potom si to vyčítaš. No tak či onak, v daný okamih si sa tak správať chcela. Robila si to, čo si vtedy cítila. Rozprávala si toľko, koľko si vtedy uznala za vhodné, a prejavovala si city presne tým ľuďom, ku ktorým si vtedy niečo pociťovala.
Sú to noci, ktoré nemajú konca. Otázky, na ktoré odpovede proste nenájdeš. Riešenia, ktoré sa nedajú aplikovať do praxe. Je to srdce, ktoré bojuje s realitou, samo so sebou, s hlavou, ktorá vie, že toto nikdy dobré nebude. Sú to hádky, ktoré ústia do mrazivého ticha, výčitky, ktoré kladieš sebe aj jemu, pocit viny, ktorý striedavo skáče na tvoje aj jeho plecia… To je láska, v ktorej miluješ iba ty. Jednostranná láska. Vzťah, v ktorom všetko ťaháš iba ty. Nech to nazveš, ako len chceš, a nech práve prežívaš akúkoľvek podobu tejto lásky, pre teba to znamená iba jedno… Máš problém.
Sú medzi nami ľudia, ktorí nám najprv ukážu nebo a potom nás dostanú do pekla. A my? My s nimi zostávame… Prečo? Tiež som túto odpoveď dlho hľadala. Aby som pochopila sama seba. Aby som pochopila tých, o ktorých viem, že to peklo dobrovoľne podstupujú. Sú hlúpi? Sú príliš slabí, aby s tým skoncovali? Sú naivní, pretože veria, že sa to nebo okolo nich zase raz objaví? Sú len zaslepení láskou? Neviem to takto zatriediť… Ale jedno viem určite…
Milý muž, musím ťa poopraviť… Ona nie je bezcitná. Cíti všetko, možno omnoho intenzívnejšie ako ty. Pri každej emócii sa pozastaví a snaží sa jej prísť na koreň. Už totiž vo svojej duši nechce mať nič, v čom by sa strácala. Vieš, trochu si ju prekvapil. Zaskočil si ju natoľko, že ju spomienky na minulosť donútili cúvnuť. Chce si byť vedomá pôvodu svojich citov, svojho strachu aj svojej lásky. Chce vedieť, prečo túži práve po tebe a čo ju k tebe toľko ťahá. Práve teraz premýšľa nad všetkým, čo sa stalo kedysi, a pýta sa, či sa to nemôže zopakovať opäť… S tebou…
