Autor
Taký milý človek… On by to predsa nikdy neurobil. Nie je možné, aby sa niečo také stalo. Buď si to vymýšľa, alebo za to môže ona sama. Bohvie, ako to bolo… Je na neho naštvaná, tak ho chce očierniť… Poznám ho, nie je toho schopný…
Vážení, toto sú slová, ktorými ubližujeme. Niekomu, komu už ublížené bolo alebo sa mu stále ubližuje. Toto sú vety, ktorých sa tí najzraniteľnejší boja omnoho viac ako nebezpečenstva, ktorému sú vystavení.
Pravdepodobne má moje osobnostné nastavenie pôvod v mojom detstve. Tak ako všetko, čo sme si v sebe doteraz nevysvetlili a čo nám život nemálo komplikuje. Mojou komplikáciou bol pocit, že ja si predsa niečo také nezaslúžim. Aj keď som si to nepovedala na rovinu, správala som sa tak… Cítila som sa ako človek milión, ktorého jedinou úlohou je zapadnúť v dave a potichu rozdýchať, ak si ho niekto náhodou všimne. Nikdy som zo seba nemala výnimočný pocit, hoci som mala mnoho snov…
O tejto kapitole svojho života veľmi nehovorím. Prečo? Pretože mám pocit, že mi ľudia nikdy nerozumejú. Urobila som totiž úplný opak, ako by urobili iní. Mala som partnera, s ktorým to navonok bolo „ono.“ Museli sme na ostatných pôsobiť šťastne, pretože sme do nášho vzťahu nikdy nepustili žiadne ostré hádky. Možno si ostatní hovorili, aké máme šťastie, keď sme sa našli… Ale ja som si vravela len jedno… Že už takto ďalej nevládzem.
Nikdy sa nestrať v citoch, ktoré cítiš k iným… Ak by mi tieto slová niekto povedal pred rokmi, mohli by sa stať dve veci. Buď by ma tým zachránil pred množstvom citových búrok, alebo by som mu vôbec nerozumela. Povedala by som si, že načo toľký patetizmus… Čo je to za hlúposť… Veď ja sa predsa nikde a v nikom nestrácam… No až vzťahy, ktorými som si prešla, ma naučili, že možné je všetko. Že stratiť sa v láske vôbec nie je také ťažké a stane sa to skôr, ako si to stihnem uvedomiť.
Vraj som prestala milovať. Vraj som ja bola tou, ktorá to celé pokazila a bohvie, čo všetko za tým bolo… Či ma odlákal niekto iný, alebo som sa jedného dňa len zle vyspala a povedala si, že nie si pre mňa dosť dobrý… Toto som sa dopočula a úprimne? Trochu to mnou otriaslo, aj keď som si myslela, že som sa cez náš vzťah už dávno preniesla. Čiastočne je to aj pravda… Preniesla som sa. Ale dotklo sa ma, že zatiaľ čo ja som sa potichu vyrovnávala s bolesťou, ty si o tom nemal ani len poňatia.
Tiež som kedysi nemala rada ľudí, ktorí pôsobili bezcitne. Nevedela som sa k nim prebojovať bližšie, nedokázala som sa v ich blízkosti uvoľniť. Akoby bola medzi nami nejaká bariéra, ktorá ma len znervózňovala. Bolo to zvláštne. Tí ľudia boli pre mňa zvláštni… Premýšľala som, čo si myslia – o mne, o iných. Nevedela som prísť na to, čo im blúdi mysľou a pochybovala som o ich úprimnosti. Veď bezcitní ľudia predsa nikdy nemôžu byť úprimní…
