Autor
Neboj sa toho, čo cítiš. Nič nie je len tak… Tvoje srdce vie, prečo to robí. A prosí ťa len o jedno – aby si mu v tom pomohla… Aby si mu porozumela.
Viem, nie vždy je to také ľahké. Sú chvíle, kedy sa nenávidíme. Hneváme sa na seba za to, že tie pocity nemajú konca. Že nám sťažujú život, ničia ho, smerujú nás ku krokom, ktoré opäť len ľutujeme. Cítime bezmocnosť, pretože s tým chceme prestať, ale nejde to.
Nikdy som nemala pocit, že v mám rodičoch tých najlepších priateľov. Náš vzťah bol vždy akýsi… Kostrbatý. Raz hore a raz dole. Svetlejšie chvíľky striedali tie poriadne temné.
Na detstvo mám len pár pekných spomienok, kedy ma opantal pocit, že je všetko tak, ako má byť, no za to tie nepekné momenty neviem doteraz vyhnať z hlavy. A myslím si, že aj to nás ako si odcudzilo…
Nie je to tak dávno, keď som stála pred otázkou: Čo ďalej? Skutočnosť, v ktorej som žila, ma unavovala, ničila a deptala. Ale rovnako ma strašila predstava, že niečo urobím inak. Že začnem odznovu, bez teba, len sama so sebou a jedným srdcom, ktoré cíti všetko, no zároveň nič. Pretože tak som si pripadala – ako niekto, koho ťaží toľko negatívnych emócií, no predsa nedokáže precítiť vôbec nič. Bol to jeden veľký paradox, jedna obrovská skúška, jedno divadlo, jeden veľký neporiadok – okolo mňa aj v mojej duši.
„Ale ja ho milujem.“ Toto je veta, ktorou sa to všetko vždy začína… Milujem ho, tak ešte počkám. Dám mu čas, dám mu priestor… Milujem ho, a tak to všetko, čo som s ním prežila, nemôžem zahodiť za hlavu. Pretože čo ak… Čo ak by sa to raz vyvŕbilo do šťastného happy endu a ja by som celý život pochybovala, či som urobila dobre? Milujem ho, preto musím akceptovať jeho správanie. Aj také prejavy správania, ktoré sa mi nepáčia a ktoré mi ubližujú…
„Za závislosti sa, bohužiaľ, platí. Či už zdravím, alebo niečím iným, čo závislý človek stráca.“
V našom poslednom podcaste sme načrtli aj ďalšiu tému týždňa. Keď sa povie #závislosť, drvivej väčšine z nás automaticky napadnú návykové látky. No my ľudia si v sebe dokážeme vypestovať aj iné závislosti… Také, ktorých sa nevieme vzdať, pretože mnohokrát ani nevieme, na čom konkrétne sme závislí.
Láska po láske už nie je taká, ako by sme čakali. Teda aspoň mňa to zaskočilo. Láska po TEJ láske už nie je vôbec jednoduchá. Vzniká pomaly, ak vôbec. Je plná otázok, ktoré spája jedna jediná: Čo ak sa to stane znova? Telo lásku odmieta, myseľ jej sa bráni, vyplavuje na povrch spomienky a srdce ráta jazvy uvažujúc, či by sa ich tam pár ešte zmestilo, ak sa pokúsi to risknúť. Láska po láske, ktorá nevyšla, je opatrná a občas i neláskavá, pretože otvára staré rany, ktoré možno raz zacelí úplne a možno i nie…
