Author
„Za závislosti sa, bohužiaľ, platí. Či už zdravím, alebo niečím iným, čo závislý človek stráca.“
V našom poslednom podcaste sme načrtli aj ďalšiu tému týždňa. Keď sa povie #závislosť, drvivej väčšine z nás automaticky napadnú návykové látky. No my ľudia si v sebe dokážeme vypestovať aj iné závislosti… Také, ktorých sa nevieme vzdať, pretože mnohokrát ani nevieme, na čom konkrétne sme závislí.
Láska po láske už nie je taká, ako by sme čakali. Teda aspoň mňa to zaskočilo. Láska po TEJ láske už nie je vôbec jednoduchá. Vzniká pomaly, ak vôbec. Je plná otázok, ktoré spája jedna jediná: Čo ak sa to stane znova? Telo lásku odmieta, myseľ jej sa bráni, vyplavuje na povrch spomienky a srdce ráta jazvy uvažujúc, či by sa ich tam pár ešte zmestilo, ak sa pokúsi to risknúť. Láska po láske, ktorá nevyšla, je opatrná a občas i neláskavá, pretože otvára staré rany, ktoré možno raz zacelí úplne a možno i nie…
Asi množstvo z vás si prešlo rozchodom. A asi všetci poznáte ten pocit, ktorý je s rozchodom spojený. Výčitky, pocit viny, smútok za tým, čo bolo, nejasná vyhliadka do budúcnosti a možno i pocit úľavy, že sme z toho konečne vonku. Rozchod je mix emócií, na ktorý sa vopred pripraviť nedá. No zároveň je rozchod aj mix vedomostí, ktoré by sme si za iných okolností nikdy neuvedomili, a, žiaľ, mnohí si ich neuvedomia ani vtedy, ak si rozchodom prechádzajú.
Všetkým dievčatám, z ktorých budú ženy, by som chcela povedať len jedno… Ste silné. Ste úžasné. Ste dokonalé. Presne také, aké ste, hoci ste každá úplne iná, no práve tam spočíva všetka tá dokonalosť. Možno sa pýtate, prečo vám to hovorím. No poznám svoj zámer. Viem, že ak tieto riadky trafia tú správnu chvíľu, padnú veľmi vhod. Prečo…? Lebo občas budete počuť opak. Možno i to, že by ste sa mali zmeniť, zamyslieť sa nad sebou, menej premýšľať, viac počúvať… A sama viem, že ak na tieto situácie nebudeš pripravená, môžu ťa zasiahnuť na tom najcitlivejšom mieste.
Najťažšie na tom celom bolo pochopiť, že už navždy budeme iba ja a ty. Že sa budeme vídať, možno i denne, no už to bude vyzerať ako stretnutie dvoch cudzích ľudí, v najlepšom prípade dlhoročných známych, ktorých už nič nespája. Táto myšlienka ma ničila. Táto predstava ma nútila pokračovať v tom, čo mi ubližovalo.
Dnes tomu nerozumiem, no vtedy…
V poslednej dobe začínam obdivovať ľudí, ktorých si iní možno ani nevšimnú. Nemusia byť totiž úspešní, bohatí ani spadať do kategórie osôb s krásnymi vonkajšími črtami. Hoci keď tak nad tým premýšľam, oni to všetko bohatstvo, úspech aj krásu majú, len trochu iným spôsobom… Začínam si vážiť ľudí, ktorí nič neriešia. Vedia poznámky okolia odseparovať od svojho vnútra, pustia si ich do hlavy jedným uchom a tým druhým ich zasa vypustia von. Jednoducho sa naučili akceptovať, že sa nikdy nezapáčia všetkým, nebojujú s tým, nechcú sa každému zavďačiť, pretože vedia, že je to hlúposť, a dokážu s týmto vedomím žiť šťastný a spokojný život.
